Dogman
Aký pán, taký pes

Meno Matteo Garrone by malo byť známe najmä fanúšikom talianskeho filmu. Autor sa preslávil filmom Gomora (2008). Adaptácia bestselleru, ktorý nesie rovnaký názov, dokonca bojovala za Taliansko o Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Od drsného prostredia talianskeho predmestia si „oddýchol“ komédiou Reality Show (2012) a fantasy hororom Rozprávka rozprávok (2015). Na plátna aj slovenských kín sa však 49-ročný režisér vracia s tým, čo jeho meno preslávilo najviac – neskreslený pohľad na súčasné Taliansko.

V najnovšej snímke Dogman sledujeme na špinavom prímorskom predmestí príbeh Marcella – drobného muža s veľkým srdcom. V komunite obľúbený majiteľ salónu pre psy (Marcello Fonte) má pokojný, monotónny, no pohodový život, ktorý okrem práce vypĺňa potápaním s milovanou dcérou a partičkou futbalu s miestnymi kamarátmi. Avšak schátralé sídlisko píše aj iné príbehy. Okrem všadeprítomných drog, hazardu a prostitúcie má toto miesto aj jeden konkrétny problém. Jeho meno je Simone (Edoardo Pesce), surovec, ktorý terorizuje celé okolie nevypočítateľným a často násilným správaním. Tomuto správaniu sa nevyhne ani Marcello, ktorého bitkár rád ponižuje a dokazuje si na ňom svoju dominanciu.

Disharmonický vzťah je ústredným motívom celej snímky. Tu však narážam na problém, keďže film nevysvetľuje, prečo to hlavnú postavu tak tiahne k svojmu tyranovi aj napriek nespočetným ublíženiam. A jednoduché vysvetlenie, že dobrosrdečný Matteo chce byť zadobre s každým, aj keby mu to malo ublížiť, mi jednoducho nestačí.

Režisér Garrone už predtým dokázal, že vie točiť snímky veľmi naturálne, bez akéhokoľvek pátosu či predstierania. Spoločne s kamerou Nicolaia Brüela je tento poznatok najväčšou devízou filmu Dogman. Atmosféra, ktorá na diváka pôsobí z plátna, je takmer hmatateľná, k čomu dopomáhajú najmä vynikajúce herecké výkony na čele s hlavným predstaviteľom Marcellom Fontem (z Cannes si odniesol cenu za najlepší herecký výkon). Spoločne s podmanivou hudbou je to výborný koktejl, ktorý pláva niekde medzi festivalovou artovkou, blockbusterovou peckou a prekvapkom plným násilia na Dvojke o tretej ráno. Práve vďaka tomuto presahu bez vyhranenej cieľovky je Dogman veľmi razantnou drámou, ktorá ide pod kožu v otázkach šikany, dominancie a v neposlednom rade túžby po spoločenskej akceptácii.

V druhej polovici snímky príbeh pokračuje lineárnejšie. Katalyzátorom udalostí je túžba po pomste. Motivácia hlavného protagonistu a s ňou späté činy sú jednoznačné a film speje k nevyhnutnému záveru. Ten síce nie je taký prekvapujúci, avšak spôsob akým je podaný, je drsný a šokujúci, čo diváka posúva do diskomfortnej zóny a doznieva dlho potom, čo opustí kino. Trocha zamrzí absencia akejkoľvek scény, v ktorej vidíme zmenu v správaní hlavnej postavy voči svojmu tyranovi, avšak zo vzniknutých situácii pred a po zlomovom bode nie je zložité pre diváka si ju domyslieť. Zúfalá snaha vrátiť všetko do starých koľají, aj keď je už neskoro, tak prináša v záverečných 15 minútach trpké vyvrcholenie tragédie antických rozmerov.

Garrone do sociálnej drámy veľmi dobre komponuje odkazy na absurdnosť a nefunkčnosť právneho i sociálneho systému a uvažuje o hraniciach medzi morálkou a ľudskosťou. Silná snímka, často označovaná aj za mestský western, mení pozície psa a jeho pána a aj s drobnými chybičkami sa na ňu veľmi dobre pozerá.

---