Dokonalý pacient
Naprávanie systémových zlyhaní

V histórii švédskej justície sa prípad Thomasa Quicka/Sture Bergwalla vymyká všetkým štandardom. Začiatkom 90. rokov bol ako drobný kriminálnik umiestnený v ústave pre duševne chorých. Pred ošetrujúcimi lekármi začal odhaľovať omnoho temnejšie tajomstvá a postupne sa priznal k vyše tridsiatim vraždám. Medzi rokmi 1994 až 2001 bol usvedčený z ôsmich z nich.

Škandinávske krajiny sa nám obvykle dávajú za príklad v mnohých oblastiach, vymožiteľnosť práva nevynímajúc. V tomto prípade zlyhali všetky zúčastnené zložky systému, inštitúcie i jednotlivci. Otázka, ako sa to mohlo stať, je vynikajúci námet na film, žánrovo procedurálny triler.

So zločinmi Quicka nespájali žiadne svedectvá ani materiálne dôkazy. Podstupoval terapiu na obnovenie pamäte, čo znamenalo predovšetkým vysoké dávky benzodiazepínov. V psychiatrii sa používajú pri širokej škále stavov. O ich pozitívnom účinku na obnovenie dlhodobej pamäte sa nikto nevyjadruje pozitívne, krátkodobú zvyknú narúšať.

Quick opisoval a rekonštruoval pred lekármi a vyšetrovateľmi skutky, ktoré mal vykonať niekedy aj pred desaťročiami. Ak si detaily vrážd nedokázal vybaviť alebo ich opisoval divoko protirečiac faktom, lekári mu s argumentom podpory pamäte podali drogy. Takto zmagoreného ho pomocou zavádzajúcich otázok alebo náznakov doviedli k správnym výpovediam.

Médiá, niektorí zo zúčastnených vyšetrovateľov, dokonca aj pozostalí od začiatku spochybňovali vyšetrovacie metódy a z nich vyplývajúce obžaloby. Novinári napíšu hocičo kvôli čítanosti, vyšetrovatelia mohli žiarliť na úspešnejších kolegov a pozostalí mohli byť jednoducho zmätení. Quickov advokát sa neodvolával, rozsudky nadobudli právoplatnosť.

Psychiatri mali fascinujúci prípad, na ktorom mohli potvrdzovať svoje „vedecké“ teórie, polícia si odfajkla nepríjemné odležané prípady, predtým neznámy prokurátor si vybudoval kariéru. Švédsko získalo svojho najhoršieho masového vraha, porovnateľného s celebritami ako Jeffrey Dahmer.

Quick sa vrátil k svojmu pôvodnému menu Sture Bergwall. Sedel v najprísnejšom režime psychiatrickej nemocnice a mal tam ostať sedieť do konca života. Našli sa však takí, ktorým rozsudky nedali spávať. Boli ochotní riskovať svoju povesť pre odsúdeného zabijaka a nekrofila. V roku 2006 sa okolo Quicka opäť rozčerili vody. Niekedy v tom čase vstúpil do hry aj Hannes Råstam (Jonas Karlsson), investigatívny novinár švédskej verejnej televízie SVT.

V scenári nórskeho spisovateľa Erlenda Loeho preberá na seba aktivity viacerých opomenutých kritikov justičného zaobchádzana s Bergwallom (David Dencik). Do Quickovho prípadu sa púšťa s novou posilou, mladučkou Jenny Küttim (Alba August). Hannesovo pracovné nasadenie ide na úkor rodinného života, čo je častý motív príbehov z profesného prostredia. Aj keď má povzbudzovať dcérku na futbalovom zápase, nezdvihne oči od knihy, ktorá súvisí s prípadom.

K folklóru novinársko-vyšetrovacích trilerov patrí aj šéf potláčajúci iniciatívu podriadených (a ochotný v dobrej viere privierať nad ňou oči), steny polepené výstrižkami z novín a fotografiami z policajných a súdnych spisov, podporná, chápavá a prehliadaná manželka.

Medzi Hannesom a Sturem – tiež typicky – vzniká silný vzťah. Nahrádza všetko mysliteľné sexuálne napätie, pretože scenár nebulvarizuje a nehľadá medzi Hannesom a jeho príťažlivou mladou spolupracovníčkou Jenny nič viac než priateľstvo. Pri rozhovoroch so Sturem si Hannes uvedomuje a nahlas priznáva posadnutosť prácou, neschopnosť pociťovať šťastie a naplnenie v rodine.

Žánrové štandardy v písaní príbehu režisér Mikael Håfström šperkuje krátkymi flashbackmi do Stureho minulosti, na vrcholné fázy zločinov, ktoré sa mu pripisujú alebo simuláciami jeho drogových stavov. Ani použitý filmový slovník sa nevymyká zavedeným konvenciám – ultrarýchle strihy, roztrasená kamera, extrémne detaily, farebné filtre, expresívna hudba.

Kolosálne zlyhanie justičného systému poskytlo výborný filmový námet a Råstam nechtiac poskytol vďačný typ na hlavného hrdinu. Práve v čase, keď pracoval na Sturem, mu diagnostikovali rakovinu. Zomrel predtým, než vyšla kniha, ktorú o afére napísal (dostupná v českom preklade) a predtým, než Stureho plne oslobodili. To, že pravda vyšla najavo, je jeho životný odkaz.

Hannesových zdravotných problémov, jeho stávky na všetko, sa dramaturgia poctivo chytá a dojí aj sentiment v zbytočných záverečných scénach z pohrebu. Povrchné preškrtnutie jednoznačne nesympatických postáv policajného vyšetrovateľa a prokurátora, zameraných na Quickovo odsúdenie, sa ešte dá chápať ako žánrová potreba. Pohreb je už na hrane nevkusu.

Scenáristické a režijné rozhodnutia vedú aj k zanedbaniu skúmania Quickovej motivácie klamať a priznávať sa k ohavným zločinom, ktoré nikdy nespáchal. Alebo tímovej dynamiky (ďaleko za hranicou konfirmačného skreslenia) medzi psychiatrami, ktorí pacienta k takýmto priznaniam dotlačili. Z psychologického hľadiska najvýživnejších kapitol Quickovho príbehu.

---