Dom pri jazere

Originálny názov: The Lake House

Žáner: Mysteriózna dráma, romantický
Minutáž: 105 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Alejandro Agresti
Scenár: David Auburn
Kamera: Alar Kivilo
Hudba: Mark Everett, Rachel Portman, Prince, Paul M. van Brugge
Hrajú: Keanu Reeves, Sandra Bullock, Christopher Plummer, Shohren Aghdashloo, Wileke van Ammelrooy..

Vítam vás pri ďalšom pokračovaní úspešných remakov. Ako ste si už toto leto istotne zvykli a všimli, ide o samé pozoruhodné snímky. Ubezpečujem vás, že Dom pri jazere udržuje nastolený štandard! Poďme na to priatelia.

Niekedy možno stačí trošku presladený scenár, schopná dvojica atraktívnych hercov, a máte o zábavu a peniaze postarané. Drvivá väčšina z nás však vie, že to práve naopak môže poriadne škrípať. Keď som sa po prvýkrát dozvedel o príprave remaku kórejského Il Mare (2000), nepotreboval som vidieť ani samotný originál a vedel som, že tu bude niečo poriadne smrdieť.

A ono to smrdí až tak, že počas filmu musíte vetrať celý dom alebo spustiť v kine klimatizáciu, ako pred 53 stupňovou páľavou. Dosť bolo satiry, teraz vážne. Za prvé, originál som stále nevidel, nesúďte ma preto, som si vedomý jeho kvality. Za druhé, našu pozornosť obrátime vyslovene len na americkú verziu.

Argentínsky režisér Alejandro Agresti má už za sebou celkom peknú radu natočených filmov. Žiadny z nich však neupútal divákov natoľko, že by sa o niektorom z jeho počinov hovorilo aj dnes. Tobôž nie v našich končinách. Agrestimu zrejme učaroval film Nebezpečná rýchlosť (1994), presnejšie povedané, jeho ústredná dvojica, ktorú stvárnilo duo Keanu Reeves – Sandra Bullock, natoľko, že do svojho prvého veľkého projektu obsadil práve ich.

Kým sympatický Libanončan Reeves po spomínanej Nebezpečnej rýchlosti nabral kurz prvá herecká liga, počínajúc Matrixami, končiac diablovinami typu Diablov advokát (1997), či Constantine (2005), jeho kolegynka s radosťou prijímala jednu trápnu úlohu za druhou, česť výnimkám, za všetky snáď spomeňme cenený Crash, ktorý ako isto viete triumfoval aj na Oscaroch, a dopomohla k tomu aj samotná Sandra hrajúca v životnej forme.

Po rokoch sú opäť spolu, na jednom pľaci, na jednom plátne, ruka v ruke, ubíjaní nepriazňou osudu, ktorá im nadelila časovú barikádu.

Jeden z nich sa nachádza v roku 2004, druhý žiaľ v súčasnosti. Ich spoločná prítomnosť je ucelená na osamote stojacu poštovú schránku, ktorá je záhadným spojovníkom ich rozdielnych časových období.

Alex Wyler (Reeves) je spokojným architektom a staviteľom. Jeho život je v normále, síce mu chýba ženská ruka, no na tom až tak nezáleží. S patričnou ctižiadosťou si kupuje starý domček vybudovaný priamo na jazere. Jeden večer po únavnej rekonštrukcii natrafí na záhadný dopis v ktorom bývalá majiteľka Kate Forsterová (Bullock) odkazuje novému majiteľovi, že keby náhodou natrafil na nejakú jej stratenú vec, nech sa jej ozve na e-mail. Zatiaľ všetci chápeme, áno?

Mystéria nastáva až po písomnom skontaktovaní cez záhadnú poštovú schránku, a následnom odpísaní od Kate, ktorá sa vraj z domu vysťahovala pred dvomi rokmi, pričom Alex vie, že šesť rokov pred ním dom nik neobýval.

Postupne scenár ponúka jednu pikantériu za druhou. Alex sa nachádza v roku 2004, zatiaľ čo jeho písomná priateľka si práve užíva rok 2006. Záhada. Dvojica žijúca v inej dobe na rovnakom mieste.

Príbeh postupne naberá na zaujímavosti. Je tu možnosť stretnutí, užijeme si rôzne príjemné, aj menej príjemné zvraty, no výsledok vyvoláva skôr negatívne pocity.

Pár ľudí sa môže sťažovať na pomerne dlhú stopáž, ktorá činí úctyhodných 105 minút, v tom by som však zásadný problém nevidel. Je pravda, že film Dom pri jazere v 2/3 nepríjemne nudí, no tá tretia akoby dala na predošlé minúty zabudnúť. Film v závere naberá na svižnosti, tam sa však začnú objavovať iné mínusy.

Tak napríklad herci. Sandra Bullock je dokonale otrasná. Podpriemerný výkon pýtajúci si malinu na budúcoročných Oscaroch. Emócie, mimika jej žiaľ nič nehovoria, výkon, ktorému neuverila zrejme ani ona sama. Neviem ako vy, ale ja tých jej trápnych „ksichtíkov“ mám akurát tak dosť.

Čo sa týka Reevesa, nemá sa taktiež s čím chváliť. Svoju milovanú síce predbehol, ale neoslnil. Jeho výkon sa podobá neúprosnému tlačeniu na veľkú potrebu, ktoré ako sa zdá ho trápilo počas celého nakrúcania (berte s nadhľadom). Chýba mu potrebná iskra, a aj keď si s Bullockovou očividne rozumie, k spoločnému kontaktu dôjde prakticky len na veľmi málo okamihov.

To odráža fakt, že niekedy aj podarená dvojica osamote umiera. Réžia je na veľmi nízkej úrovni. Agresti budí dojem, že sa z väčšej časti nakrúcania ani nezúčastňoval a radšej popíjal limonádu vo vedľajšej miestnosti. Ak ho aj divák ucíti, je to len na moment. Hudba je veľmi nenápadná, nevýrazná a nerobí to, čo robiť má. Ak si všimnete v našej tabuľke ľudí zodpovedných za hudbu, nájdete tam jedno veľmi zaujímavé meno, Prince.

Tá najpresnejšia poznámka by sa mala týkať otázky – načo? Načo sa všetci tak bláznia za prerábaním verzií, ktoré môžu originálu len uškodiť a nie ho vylepšiť?

Projekt Dom pri jazere stroskotal už pred prvou klapkou. Nesúrodá, chaosná hra ľudí, ktorí si neuvedomujú do čoho idú, mohla dopadnúť len takto alebo ešte horšie. Ak sa aj rozhodnete vidieť tento počin, odporúčam vyčkať na DVD. Investovať do návštevy kina sa skutočne neoplatí.

Pôvodne som chcel udeliť filmu len niečo medzi 10-30%, ale ono to nie je až také zlé. Varujem však, že tí z vás, ktorí videli pôvodnú verziu, môžu záverečný rezultát obrať práve o tých 20%, ktoré som ja nakoniec prihodil. Vyhlasujem súťaž, kto si spomenie na tento film za tri mesiace. Bojím sa, že to číslo by bolo, ako hovoria českí susedia, poňekud mizivé.

---