Dubček
Prídem aj do kina, ale bude to dôstojné?

Za svojho života bol Alexander Dubček (krátko) veľkým papalášom a po svojej predčasnej smrti ostane už veľkým papalášom slovenskej politickej histórie dokiaľ bude národ živý, a to podľa hymnických piesní bude večne. Preto spracovať jeho život vo filme s lapidárnym názvom Dubček musela byť príťažlivá, no nie jednoduchá úloha.

Ako predloha pre scenár poslúžila kniha Ľuboša Juríka Alexander Dubček: Rok dlhší ako storočie, zmes fikcie a faktu, označovaná aj ako dokuromán. Jurík text postavil ako dialóg medzi Dubčekom a lekárom v nemocnici, kam ho priviezli po osudovej havárii v septembri 1992. V adaptácii Viliam Klimáček zachoval priamu reč, keď dej rámcuje Dubčekovým komentárom mimo obraz.

Štvoricu tvorcov v najlepších rokoch dopĺňajú režisér Laco Halama a dramaturg RTVS Roman Brat. Klimáček je zabehnutý divadelný autor, Halama a zvyšní dvaja sú zžití skôr s televíznym prostredím. Vzhľadom na to, že až hlboko v produkčnej fáze padlo rozhodnutie posunúť Dubčeka do kín, bolo by priliehavejšie posudzovať ho kritériami televíznymi. Ale čo naplat?

Naratív pozostáva z troch časových línií. Dominujú udalosti roku 1968, v druhej vrstve starý politik bilancuje svoj život a rozmýšľa o postkomunistickej prítomnosti roku 1992 po ceste autom z Bratislavy do Prahy, a v tretej, časovo aj významovo najútlejšej, ho vidíme odsunutého do pozície robotníka v štátnych lesoch v roku 1978, kde pozerá, ako mu uchádza vlak.

Adriánovi Jastrabanovi úloha výrazovo sedí, zväčšený nos síce občas prezrádza prostetický pôvod, ale celkovo sa mu darí podať dubčekovskú auru slušnosti a prívetivosti, z ktorej vyrastá prirodzená autorita, kým ju nepokorí hrubá sila reprezentovaná predovšetkým postavami sovietskych pohlavárov Brežneva a Kosygina. Takého Biľaka nemá problém poslať do príslušných medzí ani vtedy, keď nie je zdravotne v poriadku.

Juríkov mix fikcie a faktu ostáva zachovaný aj vo filme, kde sa často využívajú archívne zábery ako na Dubčeka, tak z priebehu augustovej invázie a následnej okupácie, doplnené aj úryvkom z rozhlasového prejavu, kde vôbec nevadí striedanie záberov na herca a autentický záznam Dubčekovho vystúpenia, iba to, že scéna s masívnym emocionálnym závažím prakticky kopíruje vrcholové scény v Kráľovej reči či Masarykovi.

Ani množstvo archívnych záberov, niekedy opakovaných, by v televíznom projekte nevadilo, no na plátne pripomínajú neexistujúci filmový rozpočet. Hlavne, keď sa dajú priamo porovnať s nepočetnými pokusmi o rekonštrukciu, za príklad sa hodí scéna príchodu inváznych jednotiek k sídlu vlády v Prahe, kde rozoženú asi piatich demonštrantov podporujúcich Dubčeka a v niekoľkosekundovej potýčke zastrelia mladíka s vlajkou.

Keďže po väčšinu filmu je jeho protagonista vrcholovým politickým funkcionárom, veľká časť dramatického deja sa odohráva počas schôdzí a zasadaní, kde je v stávke, či sa podpíše nejaké vyhlásenie alebo dokument alebo sa nepodpíše. Tu sa žiada nielen filmárska invencia, aby rozprávanie prestrihmi na detaily alebo pohybmi kamery nestratilo úplne tempo. Žiaduce by bolo aj investovať diváka do jednotlivých zástupcov konfliktných strán.

Myslím na to, že niekto nepoučený, o čo vlastne v reformných snahách roku 1968 išlo, nemusí chápať, prečo by mal pri nejakom rokovaní držať palce Dubčekovej, nie Biľakovej klike. Ktorú tak vlastne pomenuje niekto z Dubčekovej „kliky“. Smrkovský alebo Černík nemajú príležitosť charakterne vyniknúť, Kriegel jediný nepodpísal, ale nemá viac času ako ostatní.

Zaujímalo by ma, kto volá cez telefón prvého tajomníka komunistickej strany na schôdzku na najvyššej úrovni – napríklad do Čiernej nad Tisou –, aby mu potom do aparátu Saša s roztraseným hlasom odkrikoval, že síce, dobre, príde aj do Čiernej, ale bude to nedôstojné. Lebo toto bol najväčší problém, ktorý mohol mať s rokovaniami vo vlaku na hranici so Sovietskym zväzom. Že to bude nedôstojné.

Tiež by som rád vedel, či Annu, Dubčekovu manželku (Táňa Radeva), odviezli do nemocnice so žlčníkovým záchvatom v predvečer vojenskej invázie, lebo to vyzerá ako dramaturgická finta na zvýšenie stávky. Politbyro práve rokuje o niečom úžasne dôležitom, Biľakova klika odďaľuje podpis, do toho Dubček telefonuje Anne, či je v poriadku a do toho prvé lietadlá a tanky prechádzajú cez hranice.*

Ono by sa to dalo ľahko zistiť, tak ako nie je problém zistiť, že Anna sa nepresťahovala so Sašom do Prahy, keď sa stal najmocnejším mužom Československa. Naopak, ostala s deťmi v Bratislave. Je pochopiteľné, že filmári potrebovali mať aspoň časť rodiny fyzicky s Dubčekom na vyváženie všetkých tých zasadačkových scén (verejný rozmer osobnosti vs. súkromný).

Ale načo mu potom Anna chváli prejavy a asistentovi (či čo to je) vyvracia konšpirácie o dodávkach amerických zbraní? Čo, ju zaujímajú iba politika a kvety? Do Prahy sa sťahuje aj s najmladším synom Milanom, vtedy pätnásťročným. Jakub Jánošík herecky debutuje, vyzerá sladko, ale na hranie by potreboval oveľa viac prípravy. Ak sa tomu nechce venovať, nevadí, uživí sa aj ako model. A nepresvedčia aj ďalší, skúsenejší herci, no tí nebudú dostávať ponuky na fotenia.

Modelovo pôsobí aj celá filmová konštrukcia Dubčeka, ako intímny portrét verejného činiteľa. Heslo doby – socializmus s ľudskou tvárou – bolo nedosiahnuteľným paradoxom (preto znie tak poeticky). Pod tou ľudskou tvárou si verejnosť predstavovala práve jeho. Bol síce vrcholovým politikom, ale napriek tomu ostal skromným a prístupným človekom. Toto sme o ňom už vedeli, takže nie je jasné, čo historicky prvý film o Dubčekovi odhaľuje navyše.

Urobili sme ilustráciu Dubčeka ako slušného idealistu, ktorý sa postavil kolosu a keďže nebol ochotný – na rozdiel od Sovietov – obetovať životy v masovom meradle, prehral. Veľa piety a veľa dramatizovania (pozor napríklad na Brežnevovo „všimnutie si“ Husáka), ale málo vnútornej drámy. Čo by už len pri zbežnom prehrabávaní sa v životopise nemal byť problém. Čo asi prežíval vo funkcii koncom roku 1968 až do apríla 1969, v čase, keď sa upálil Palach (a ďalší) a národ vyšiel znovu do ulíc po hokejových majstrovstvách? Čo potom, keď už ako predseda parlamentu v lete 1969 podpísal tzv. obuškový zákon? Podľa historika Stanislava Sikoru to „mu oprávnene vyčítajú nielen jeho kritici, veľmi si to vyčítal aj sám“.

Nechceme? Nuž ilustrujme veselo ďalej, za použitia všetkého dostupného vo vykradnutom arzenále, fotiek, filmov, zvukových nahrávok, pridajme aj tradičnú špekuláciu, že jeho smrť nebola úplne objasnená, a keby stále ponuka nevyzerala dostatočne okázalo, všetko – úplne všetko – prekryjeme takmer neutíchajúcou orchestrálnou hudbou. Soundtrack Ľubice Čekovskej asi neznel v kuse, ale zanechal taký dojem.

Do televízie to ako pocta k 50. výročiu Pražskej jari mohlo byť adekvátne. Do kina s takým scenárom a takými produkčnými limitmi Dubček viac než adekvátny byť nemohol.

* Anna Dubčeková bola naozaj v čase invázie hospitalizovaná (v Bratislave). V Prahe bol v tom čase s Dubčekom iba syn Milan. Takže pri tejto peripetii filmárom nahrávalo skutočné dianie.

---