Duna
Adaptácia bez kompromisov

Pravdepodobne ste už zachytili to, že Dunu treba pozerať na čo najväčšom možnom plátne. Warner Bros. síce tento sci-fi epos zverejnil aj na svojej streamingovej službe HBO Max, ale doma sa to naozaj neoplatí pozerať. Možno aj plátno vo vašom kine bude malé. Po dlhej dobe je to tak naozaj film, ktorý je nakrútený pre kinosály a je super, že prišiel práve v dobe, keď mnohí nad budúcnosťou tohto spôsobu pozerania filmov lámu palicu.

Denis Villeneuve je poctivý režisér, ktorý už v prípade filmov Arrival, či Blade Runner 2049 dokázal, že s predlohami dokáže pracovať veľmi citlivo a pritom ich zároveň na vhodných miestach inovovať. Podarilo sa mu to aj s Dunou, teda s jej prvou polovicou, ktorá sa po ročnom odklade konečne dostala v týchto dňoch do kín po celom svete.

Pre tých divákov, pre ktorých bude aktuálny film prvým kontaktom s Dunou, len zopár základných informácií. Román Duna amerického spisovateľa Franka Herberta bol v ucelenej podobe vydaný v roku 1965. Neskôr sa dočkal dvoch adaptácií, filmovej od Davida Lyncha z roku 1984 a televíznej v podobe minisérie v roku 2000. Keďže ide o veľmi rozsiahle dielo, je všeobecne považované za jedno z tých ťažšie sfilmovateľných, s čím osobne až tak nesúhlasím, no problémom je vždy rozsah, z ktorého treba vybrať to najdôležitejšie. Každý pokus sa s tým popasoval v danej minutáži svojim vlastným spôsobom. Určite platí, že čím dlhšia adaptácia vznikne, tým lepšie. Rozhodnutie Denisa Villeneuve urobiť to ako dvojdielny film je teda určite plusom.

Príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti, v roku 10191 (nie však nášho letopočtu), keď už ľudstvo obýva celú galaxiu. Napriek nepopierateľnému technickému pokroku a medzihviezdnym cestám to nie je kvôli turbulentnému spoločenskému vývoju pretechnizovaný svet. Ľudstvu vládne imperátor Shaddam IV., ktorý sa začína obávať rastúcej popularity šikovného vojvodu Leta Atriedesa (Oscar Isaac). Rozhodne sa mu teda ako léno zveriť planétu Arrakis, zvanú aj Duna, ktorá je napriek nesmierne ťažkým životným podmienkam zdrojom veľkej moci a bohatstva – ťaží sa totiž na nej vzácne korenie melanž, ktoré predlžuje život, má rôzne psychotropné účinky a, najmä, umožňuje navigáciu v medzihviezdnom priestore. Je to však pasca, v ktorej má zahynúť nie len vojvoda, ale aj celá jeho rodina a verní služobníci. Ten si to však uvedomuje a snaží sa rýchlo získať na svoju stranu domorodých Fremenov.

Denis Villenueve sa dávnejšie vyjadril, že jeho cieľom je urobiť Dunu filmom, ktorý zaujme aj mladého diváka a bude pre neho istým apelom k témam nadužívania zdrojov Zeme a našej celkovej environmentálne situácie, čo boli nesmierne dôležité témy aj pre Franka Herberta. Snímka sa tak výrazne koncentruje na hlavné postavy románu, na Paula Atriedesa (Timothée Chalamet) a jeho matku Lady Jessicu (Rebecca Ferguson). Iné roviny príbehu idú do úzadia. Napr. spomínaný imperátor sa tu vôbec neobjavuje. Nositeľom politického kontextu, ktorý je stále najjednoduchším spôsobom, ako vysvetliť príbeh novým divákom a čitateľom, je tak len Paulov otec Leto.

Či snímka naozaj zaboduje u mladých, neviem, ale fanúšikovia knižnej predlohy či prvého filmového spracovania, nebudú sklamaní. Villenueve a jeho tím si dali naozaj záležať na množstve detailov a priniesli veľa skvelých nápadov, najmä čo sa výtvarného spracovania týka. Pribudli však aj ďalšie zaujímavé prvky ako napríklad komunikácia pomocou gest rúk medzi Paulom a Jessicou, či použitie nových jazykov. Na filme je jednoducho cítiť, že tvorcovia majú Dunu radi a chápali potenciál, ktorý sa v nej skrýva.

Popri vynikajúcom vizuále, vrátane kostýmov a rekvizít, a naozaj silnom soundtracku Hansa Zimmera, ktorý dostáva na viacerých miestach filmu výrazný priestor, sa naozaj vydarilo aj obsadenie. Mnohé postavy síce neboli v tejto prvej časti využité naplno, ale herci v nich potešili a ukázali, že pokračovanie bude aj vďaka nim zaujímavé. Spomeniem aspoň Stellana Skarsgårda, ako úhlavného nepriateľa Atreidesovcov, baróna Vladimira Harkonnena, Davea Bautistu ako jeho synovca Rabbana, či Javiera Bardema v úlohe Stilgara, vodcu Fremenov.

Nie raz si však Dunu pre seba kradne Rebecca Ferguson. Vopred by som si nevedel predstaviť, že sa bude do roly Lady Jessicy tak hodiť, i keď treba povedať, že jej verzia Jessicy je v niečom odlišná od knižnej predlohy. Je menej členkou tajomného rádu Bene Gesserit a viac bojovníčkou a matkou. Timothée Chalamet za ňou v ničom nezaostáva a je rozhodne najlepší predstaviteľ Paula Atreidesa.

Denis Villeneuve vytvoril adaptáciu, ktorá sa svojej literárnej predlohy drží veľmi výrazne. Napriek tomu nebolo možné previesť na plátno jej všetky vrstvy. Myslím si však, že aj spolu so scenáristami urobili dobré rozhodnutia, čoho sa vzdať. Okrem spomínanej politiky vynechali aj ďalšie prvky zložitého sveta a prirodzene aj množstvo vedľajších postáv, či rôznych kultúrnych vplyvov. V románe je napr. cítiť veľkú inšpiráciu arabským svetom a islamskou kultúrou – vo filme to takmer nie je. Zjednodušenie a istá aktualizácia však boli nevyhnutné.

Z diváckeho pohľadu môže byť problém samotné rozdelenie príbehu na dve časti. Román sa rozbieha veľmi pozvoľna, takže to nie je vždy ľahké čítanie. Film teda nie je práve akčný a má skôr pomalšie tempo, čo sa však snaží Villeneuve divákom neznalým predlohy kompenzovať tým, že nám cez Paulové videnie budúcnosti naznačuje, čo sa bude diať v druhej časti. To, že Paul je toho schopný vďaka koreniu, je inak dôležitý prvok jeho ďalšieho života.

Keďže je nová Duna len prvou časťou dvojdielneho filmu, na jej skutočné zhodnotenie je podľa mňa priskoro. Denis Villeneuve však vytvoril snímku, ktorá je ambiciózna a vyzreto nakrútená. Hype okolo nej však nie je úplne oprávnený. Paradoxne ukazuje aj to, čo všetko vo svojej verzii vlastne David Lynch urobil dobre.

---