Originálny názov: Cold Souls
Žáner: komediálna dráma
Minutáž: 101 minút
Krajina: USA
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Sophie Barthes
Scenár: Sophie Barthes
Kamera: Andrij Parekh
Hudba: Dickon Hinchliffe
Hrajú: Paul Giamatti, Armand Schultz, Michael Tucker, Dina Korzun, Ted Koch, Oksana Lada, Natalia Zvereva, Lauren Ambrose, David Strathairn a iní
Predtým ako začnete jesť, si najprv skontrolujte pulz vašej duše. Ak ju necítite, obhliadnite si tanier. Ľahko sa môže stať, že ju omylom skonzumujete. Mohla by sa na vás vyvaliť v podobe modrej uhorky, ružovej papriky, pikantného korenia, či hnedastého hrášku.Duša Paula Giamattiho je (ne)zaujímavá z troch hľadísk. Hľadisko prvé: Paul Giamatti tu stvárňuje sám seba, čo so sebou prináša niekoľko osobitostí, s ktorými sa bežne stretávame len v paródiách a nie v melodrámach (?) umeleckého (?) typu. Hľadisko druhé: film disponuje kreatívnym námetom. Niekomu sa bude zdať pritiahnutý za vlasy, iný mu podľahne. Suma sumárum: na vine je frigidný scenár. Hľadisko tretie: intelektuáli si nájdu záľubu vo filozofickom rozmere obchodu s dušami. „Pseudointelektuáli“ všetko schvália, lebo zaregistrujú, že intelektuáli sa zabávajú a „neintelektuáli“, teda tí, ktorí sa filmom vonkoncom nepotrebujú predvádzať a k šťastiu im stačí sexi prísediaca, tých čaká neskonalá nuda a na záver rečnícka otázka „že čo??!!“. A teraz trochu obšírnejšie.Giamatti je svetlým zjavom druhého sledu hollywoodskych hercov. Kvalitatívne síce patrí k špičke, no osud to zariadil tak, že ho v hypermarkete príliš veľa divákov nespozná. Nepochybne kvalitný a charizmatický herec, ktorý sa preslávil najmä úlohou neúspešného spisovateľa v Bokovke, sa opäť raz vracia k umeleckej úlohe, tentoraz hereckej. V čase divadelných skúšok na Uja Váňu prechádza Paul obdobím, kedy už nedokáže rozoznať hereckú úlohu od úlohy životnej. Jeho osobnostná kríza vyvrcholí tým, že sa rozhodne zbaviť svojej duše. Áno! Na svete, predstavte si, existujú dva stroje (jeden v USA, druhý v Rusku), ktoré oslobodia telo od zbytočnej tiaže psychiky. Za skúšku nič nedáš, hovorí klasické úslovie, aj keď ťažkosti z nerozvážnosti v ňom už nefigurujú. Paul chce svoju dušu späť, no ona sa jednoducho stratila…
Giamatti sa stavia do role neznámeho herca, ktorého filmy v Rusku nikto nepozná. Nie náhodou je dotykov s Ruskom v Duši Paula Giamattiho požehnane. Akiste je mnohým známy Gogoľov román o mŕtvych dušiach. Celý film teda možno poňať ako malý odkaz do schránok ruských klasikov. Je tu Gogoľ, je tu Čechov, trochu aj Dostojevskij, je tu Petrohrad ako symbol ruskej kultúry. Vo filme však nájdeme odkazy i na súčasných hercov. To napríklad vtedy, keď zarastený Giamatti krúti hlavou nad Georgeom Clooneym. Táto časť debutu Sophie Barthes je vskutku zaujímavá. Je inšpiratívna a disponuje schopnosťou ak už nie rozkmitať, tak aspoň rozochvieť kútiky pier.Horšie je to so scenárom, ktorý narazil na prílišnú strohosť a na moje prekvapenie, aj na lineárnosť. Možno by to chcelo nejaký zvrat, dynamiku, možno by to chcelo zefektívniť niektoré snové scény, spestriť humor, možno ubrať trochu zbytočných rečí.Duša Paula Giamattiho sa zo začiatku profiluje ako filozofická úvaha nad konzekvenciami odobranej duše. Je správne ju oddeliť od tela? Je morálne vziať si dušu iného človeka a pokúsiť sa dýchať ňou? Zapredávame sa niekomu, keď našu dušu opúšťame? Takáto línia úvah je celkom podnetná. Vyvolá diskusiu, no v pokročilom čase filmového pásu sa stráca v schematickosti konania postáv. Ich konanie je často podivné, veď aj sám Giamatti niekoľkokrát prizná, že „nevie“. V petrohradskej polovici ide všetko podozrivo ľahko. V miestach, kde sa film mohol zauzliť, je rezký, naopak tam, kde nudí, ešte pridáva oleja do ohňa.
V scenári sú mnohé diery, mnohé preskoky, ktoré si divák musí zapchať resp. doskákať sám. Réžia ku koncu nepridáva, naopak stagnuje, dohára. Záverečná morská scéna vonia vyslobodením z pazúrov vlastných chamtivých tiel, zaváňa Truffautom, ale bohužiaľ, silno páchne vyslobodením divákov z nevyrovnanej klietky ťažko definovateľného tvaru.Duša Paula Giamattiho vyniká neskúsenosťou, nevyváženosťou a bezradnosťou tvorcov vliať do tmy trochu svetla. Je to One Man Show skvelého herca, ktorému nezdarne sekunduje „odfláknutý“ a v detailoch povrchný scenár. Pre popkorňákov to bude nuda, pre mnohých intelektuálov vlastne tiež. Na nejaký čas sa však môže pre jedných stať nevšednou a pre druhých „pseudokvalitnou“ hračkou na bezsennú noc.
