Žáner:animovaný
Minutáž: 11 minút
Krajina: Slovenská republika
Rok: 2011
Réžia: Michaela Čopíková
Scenár: Michaela Čopíková
Animácia: Michaela Čopíková, Veronika Obertová
Hudba: Martin Hasák
V originálnom znení: Helena Krajčiová a Marián Geišberg
Najnovší krátky film dvojice Ové Pictures vyviera z inšpirácie mestom, ktoré už inšpirovalo mnohých a zrejme mnohých ešte aj inšpirovať bude. V Amerike je nepochybne veľa magických miest, ale San Francisco, v ktorom Michaela Čopíková ako študentka istý čas pobudla, je určite v prvej lige. Predsa len hipíci, Michael Douglas, Zlatá brána, krivolaké strmé uličky a mnoho ďalších pamätihodností, ktoré Amerika tak úspešne šíri do svetového kolektívneho vedomia…
Ako naznačuje názov, animák nie je len výsledkom romantického študentského očarenia. Ligot mesta, reprezentovaný akýmsi zlatým dažďom, nečujne šelestiacim cez pohľadnicové panoramatické pozadia, dopĺňajú prachobyčajné životy mladej servírky a bradatého bezdomovca. Ak chceme vidieť všetko v autobiografickom, prípadne politickom filtre, dievčina by mohla zastupovať postkomunistické vysťahovalectvo vrátane podradných džobov a veľkomestskej izolácie. Bezdomovec by potom mal byť synekdochou odvrátenej strany amerického sna. Nie som si istý, či to naozaj chceme: takéto schematické čítanie ide dosť pomimo Čopíkovej kontrastu prachu a ligotu, motivovaného primárne dramaturgicky.
A netreba zabúdať ani na kontrast roztomilej privilegovanej čivavy a strakatého pouličného túlavca. Čivava v sprievode homosexuálneho páru navštevuje podnik, v ktorom servírka pracuje. Dievčina si ku psíkovi-rohožke okamžite vytvorí náklonnosť. Vzťah bezdomovca a pouličného dunča sa vyvíja komplikovanejšie. Mladica a houmlesák, hoci fundamentálne rovnako osamelí a rovnakí outsideri, sprvu prechádzajú vedľa seba bez povšimnutia a bez interakcie, oddelení naučenou bariérou sociálnych konvencií a fyzickou barérou skiel výkladu. Bezdomovec môže len túžobne sledovať chutný mafin, čo servírka núka rozmaznanej čivave, aby si získala jej priazeň. Čopíková rozohráva subtílne roviny diania a významov, bez toho, aby skĺzla do schém, akými sa podopiera tento hodnotiaci text. Zároveň sa tak bráni aj prílišnému vyostreniu naznačených konfliktov a filmík ako celok dostáva ľahko nostalgický nádych.
Prepojenie dvoch anonymných osudov v mravenisku metropoly je, pravdaže, možné a žiadúce a bez neho by vlastne animák nikam nedospel. Veľmi správne, myslím si, je toto prepojenie tiež len náznakové a prchavé ako väčšina sociálnych vzťahov, ktoré počas života nadobudneme a znova rozväzujeme, vrhnutí inam a s inými. Dust and Glitter neodovzdáva ponaučenie, skôr pocit, akési nejasné tušenie, že tí, čo majú blaha a lásky najmenej, sú dychtiví a vďační aj za najmáčnejší máčik a ešte aj ten vedia rozmnožiť a rozdať späť.
