Dvíha sa vietor

Originálny názov: The Wind That Shakes the Barley

Žáner: historický
Minutáž: 127 min
Krajina pôvodu: Írsko, Veľká Británia, Nemecko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Ken Loach
Scenár: Paul Laverty
Kamera: Barry Ackroyd
Hudba: George Fenton
Hrajú: Cillian Murphy, Pádraic Delaney, Liam Cunningham, Orla Fitzgerald

Kým novinári sa počas festivalu v Cannes v roku 2006 nevedeli dohodnúť, či Zlatú palmu získa Alejandro Gonzáles Iñárritu alebo Pedro Almodóvar, porota hlavnú cenu udelila Kenovi Loachovi. A opäť sa toto rozhodnutie nezaobišlo bez kritických hlasov. Loach totiž v sebe nezaprel ostrého kritika, ktorý sa formoval vyše štyri desaťročia.

Tentokrát boli najviac nespokojní Angličania, ktorým sa nepáčilo, ako ich Loach zobrazil v boji o írsku nezávislosť. Z ich vojska spravil bezcitných vrahov, ktorí bez milosti šikanujú chudobné írske obyvateľstvo. V tomto bode mali bezpochyby pravdu. (Iné je, že mnohí film odsudzovali bez toho, aby ho vôbec videli.) Loach v tomto prípade až príliš štylizoval, čo má za následok (aj v prípade, že vojaci by takí skutočne boli) akýsi pocit odklonu do reality a divák tak trochu prestáva veriť, že takáto bola skutočnosť.

Vidíme to hneď v úvode, v ktorom dva nepríjemné zážitky s britskou armádou prinútia Damiena pridať sa k IRA, v ktorej už pôsobí jeho brat Teddy. Spolu s niekoľkými ďalšími tak začínajú viesť partizánsky odboj proti nadvláde Britov.

Najprv teda film primárne sleduje celospoločenskú tému, mohli by sme povedať: obhajuje právo na sebaurčenie národa (navyše ak je utlačovateľ taký zlý a krvilačný). No robí to cez drobný ľud, vynecháva vysokú politiku, z ktorej sa dozvedáme iba základné fakty. To robí film prístupným aj divákovi, ktorý v téme írskeho odboja nie je zorientovaný (a takých je zrejme dosť). Nesleduje teda akýsi polodokument, ktorý mu odhaľuje hrubé fakty o politických silách a tlakoch, ktoré boj usmerňovali, ale (fiktívny) príbeh ľudí, ktorí skutočne bojovali. To má za následok, logicky, väčšie zosobnenie sa diváka s postavou, v druhom pláne aj s témou.

Vo filme sa tak, vcelku zaujímavým spôsobom, striedajú pasáže, ktorých význam je celospoločenský a ktorých je iba osobný. Ich dĺžka sa postupne skracuje, až sa nakoniec začnú prelínať – to v momente, keď je vyhlásené prímerie a Teddy sa stáva jedným z predstaviteľov novovytvoreného štátu, ktorý je však stále iba britským domíniom, čo Damien zase chápe ako zradu pôvodných myšlienok. Tu to už nie je o boji proti jasne stanovenému nepriateľovi, ale o hodnotách, resp. o spôsoboch, ako ich dosiahnuť.

Ken Loach sa viac-menej jasne stavia na stranu Damiena, ktorý je zásadový a nie je ochotný ustupovať, pretože bez úplnej slobody a nezávislého parlamentu (a prípadne aj kolektívneho vlastníctva) sa nezmení prakticky nič, „iba farba vlajky“. Teddy ja naopak viac pragmatický a berie, čo Briti ponúkajú. Domínium však chápe ako medzistupeň a maximum, čo sa dalo v danej chvíli dosiahnuť. Keď príde ten správny čas, bude bojovať ďalej. Medzi bratmi (resp. ich ideálmi) tak vzniká rozpor, ktorý je vyjadrený tým, že obaja z povinnosti, vo vyššom záujme, popravujú. Damien to však urobí preto, že jeho druh zradil, Teddy naopak preto, že odsúdenec nezradil.

Táto situácia asi najvýraznejšie ukazuje, akí sú si bratia podobní a zároveň odlišní. To je zjavne hlavnou myšlienkou celého filmu – skôr ako samotný zápas o nezávislosť. Problémom však je, že tento boj neustupuje do pozadia dostatočne. To samotné by ani tak nevadilo, no horší je spôsob, akým sa prediera na povrch: neraz sú to hyperbolizované situácie, až neprimerane štylizované, z ktorých až srší falošná ideológia. Za všetko stačí spomenúť scénu v chráme s dosť radikálnym kňazom. No čo je maximálne zvláštne, túto scénu strieda triezvy rozhovor dvoch hlavných predstaviteľov. A podobných situácií je vo filme viacero. Scéna plná toho najhoršieho cliché je nasledovaná scénou, ktorej dialógy sú nanajvýš konštruktívne.

Tá druhá kategória sa týka predovšetkým častí s osobnou tematikou. Ich sila je predovšetkým v triezvosti, nenachádzame v nich zbytočného patetizovania, ktoré by (umelo) robilo z Damiena veľkého hrdinu. Stále ostávajú pri zemi a zobrazujú ho ako obyčajného človeka, ktorý má svoje ideály a sny. Tak ako každý človek. V tom je naopak sila filmu, ktorá vyrovnáva vyššie spomínané nezrovnalosti v scenári.

Naopak takmer bezchybná je kamera Barryho Ackroyda, ktorá navyše pred seba dostáva prekrásnu írsku prírodu, inak silne kontrastujúcu s chudobou (Loach si neodpustil sociálnu kritiku). Takmer celý čas je v pohybe, nie však dogmaticky roztrasená, ale až poeticky hladká, plná vnútrozáberovej montáže.

Aj napriek jemne iritujúcemu scenáru, tak Ken Loach nakrútil kvalitný snímok. Na druhej strane však tento príbeh neprináša prakticky nič nové a je veľmi pravdepodobné, že Dvíha sa vietor vstúpi do dejín iba ako víťaz Zlatej palmy.