Originálny názov: Kaze tachinu
Žáner: animovaný, dráma
Minutáž: 126 minút
Krajina: Japonsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Hayao Miyazaki
Scenár: Hayao Miyazaki
Hudba: Joe Hisaishi
Dabing: Hideaki Anno, Mansai Nomura, Hidetoshi Nishijima, Masahiko Nishimura, Miori Takimoto, Mirai Shida a ďalší.
Hayao Miyazaki je okrem povesti žijúcej legendy animovaného filmu známy aj pre divákov menej prívetivým, zato častým ohlasovaním ukončenia kariéry. Oficiálne prvé prišlo krátko po premiéra Princeznej Mononoke (Mononoke hime, 1997), nasledovalo avizovanie svojho definitívneho zámeru po oscarovej Ceste do fantázie (Sen to Chihiro no kamikakushi, 2001) a neskôr aj po rozprávkovom Ponyovi (celý názov Ponyo z útesu nad morom, Gake no ue no Ponyo, 2008). Hoci nad frekvenciou privolávania zaslúženého dôchodku kritici neveriacky mávnu rukou, skutočnosť vyzerá pre celý filmový svet smutno. Vzhľadom na tému, postavy, náladu a niektoré jeho „dozreté“ motívy sa dá predpokladať, že jeden z najznámejších žijúcich umelcov z krajiny vychádzajúceho Slnka uzatvoril jednu veľkú kapitolu v živote.
Dvíha sa vietor (Kaze tachinu, preklad redakcie) je viac než dôstojné rozlúčenie sa s vernými divákmi. Z filmu dýcha prenikavá a všeobjímajúca nostalgia s prímesou zjavnej autorovej sebareflexie. Miyazaki nakrútil film o sebe. O svojej detskej fascinácii, ktorá ostala jeho vášňou aj v dospelosti a neopustila ho ani na staré kolená. Miloval aeronautiku, obdivoval lietanie a vždy si ho spájal s fantastikou, oslobodením, dospievaním – nebolo len prostriedkom na ozvláštnenie diania. Jeho výber témy pre labutiu pieseň je viac než prozaický.
Námetom sa stal skutočný životný príbeh leteckého inžiniera Jira Horikoshiho, známeho pre svoj návrh ikonickej japonskej stíhačky Zero. V mladom veku sa musí pre svoj zhoršený zrak vzdať vízie o pilotovaní lietadla. V sne sa mu však prihovorí legendárny taliansky inžinier Caproni a presvedčí ho, že krása a elegancia lietania sa dá nájsť v tvorbe. Jirovo odhodlanie a vášeň ho sprevádzajú zásadnými historickými udalosťami japonských dejín. Od Veľkého zemestrasenia na ostrove Kanto v roku 1923, cez Veľkú hospodársku krízu, epidémiu tuberkulózy, až po tragédiu 2. svetovej vojny. Uprostred tejto nepriazne stretáva dievča, Nahoko, svoju životnú lásku a silnú oporu.
Jiro Horikoshi je autorský a kreatívny predobraz samotného Miyazakiho ako ambiciózneho umeleckého nadšenca, pre ktorého práca nie je len chlebíkom, ale priam vzrušením a dôsledkom mladíckeho entuziazmu. Entuziazmu, ktorý môže byť zneužitý. Horikoshi považuje lietadlá za krásne vynálezy s humanistickým ideálom. Majú pomáhať a spôsobovať radosť. Vo svojej dobe však musí podniknúť kompromisy a upísať sa armáde, ktorá ako jediná poskytuje aeronautikom zákazky. Bez akýchkoľvek nacionalistických a materiálnych pohnútok s výnimkou absolútneho očarenia technológiou vytvára a zdokonaľuje prototyp svojho majstrovského „stíhacieho“ diela.
Svojim spôsobom sa Miyazaki dá charakterizovať ako (aeronautický) inžinier. Jeden z kľúčových motívov jeho filmovej kinetiky je lietanie a odpútanie sa od obmedzení horizontu pevniny. Príbehy sa tak stávajú svojou technickou aj naratívnou šírkou hutnejšie. Inžinierstvo spočíva v presnom, podrobnom a premyslenom aranžovaní dejových častí a ich bezchybnom fungovaní v rámci väčšieho celku. Cieľom a zároveň výsledkom sú atraktívne animované senzácie, ktoré nenudia. Zo stránky významovej, Dvíha sa vietor hovorí o niekom, kto obetuje svoj život pre krásno, pre nesmrteľnú lásku k svojmu snu. Túto lásku však nedokáže rovnomerne prerozdeliť a v konečnom dôsledku nechcene uprednostňuje svoje detské nadšenie pre jednu konkrétnu víziu. Paralely s Miyazakiho životom sú evidentné.
Nutné je pripomenúť, že Dvíha sa vietor nepatrí do kategórie výhradne detských filmov. Pravda, v príbehu sa vyskytujú snové pasáže s opulentne hravými farebnými kreáciami fantastických lietadiel a vtipné momenty. Tie však spĺňajú kontrastnú a ilustračnú funkciu s rovinou reality, ktorá tvorí gro celého príbehu. Obsahovo sa divák orientuje na pozadí zemetrasením zdevastovaného Tokia a počúva dialógy o metódach vylepšenia technológie a nákresov, a pod. Za srdce chytí dojemná a skromne, no srdcervúco vyobrazená romantická línia Jira a jeho priateľky, neskôr manželky Nahoko. Najviac si zo sledovania odnesie práve divák skúsenejší, aj to len v prípade, ak je ochotný vstrebať mnoho zaujímavých, priam filozofických otázok.
Miyazaki sa teda vrátil k trendu dospelého animovaného filmu (Porco Rosso, 1992) a veľkým oblúkom spätne k realizmu. Po úvodných pravidelne sa objavujúcich imaginatívnych pasážach sa od druhej polovice minutáže upevňuje zasadenie do skutočnosti s minimom návratov k (Miyazakiho typickým) farebným a fantastickým manierom. Pri tom sa tempo rozprávania sa začína spomaľovať, čo je na škodu. Kým prvá polovica snímky senzačne kmitá, druhá sa ustáli v ambientnom a rozjímajúcom rytme a divák sa stáva svedkom úprimného romantického budovania vzťahu medzi Jirom a Nahoko. Nanešťastie, rovnako aj ciferníku na hodinkách s občasným zívnutím. Kým vo svojich dobrodružných filmoch Miyazaki bombarduje dejovú líniu akciou, v dramatickom žánri necháva transcendentálne plynúť dianie a zameriava sa skôr na postavy, ich vzťahy a túžby. V tomto prípade mám pocit, že príliš vsadil na rozjímanie, vďaka čomu trpí práve onen spomínaný rytmus.
Paradoxne, uvedomujúc si preradenie na nižšiu rýchlosť, priznávam, že v závere som ostal ticho a nehybne sedieť (nie, nezaspal som). Tie posledné animované obrázky oznámili pravdepodobne istý koniec jeden éry. Miyazaki poslednýkrát namočil štetec do pohára s vodou a umožnil divákovi stať sa na moment malým dieťaťom, prepadajúcim údivu nad burácaním fantázie pustenej z vôdzky. Na tlačovej konferencii s avizovaným oznámením definitívnej stopky vysvetľoval, že na prípravu a realizáciu každého projektu potrebuje sústavných 5 rokov sústredenia a čím je starší, tým je ťažšie venovať toľko koncentrovanej energie práci. Veru, pragmatické gesto.
Zdvihnutý vietor sa ustálil a prvé, čo sa mi vybavilo popri tiesnivej melanchólii a vákuu v animovanej i celkovej kinematografickej tvorbe, bolo jedno veľké ďakujem, Hayao. Ešte lepšie to naformuloval Caproni, ktorý zablahoželal Jirovi slovami: „Bravo! Nádherný sen.“
