Originálny názov: Soom
Žáner: dráma
Minutáž: 85 minút
Krajina: Južná Kórea
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Ki-duk Kim
Scenár: Ki-duk Kim
Kamera: Jong-moo Sung
Hrajú: Chen Chang, In-hyeong Kang, Ki-duk Kim, Jung-woo Ha
Mladá sochárka žijúca v krásnom dome mimo Soulu so svojou rozkošnou malou dcérkou a s manželom, ktorý ju podvádza a v podstate ignoruje. Zločinec odsúdený na trest smrti za brutálny, nevysvetlený zločin, ktorý žije v jednej cele s troma spoluväzňami a pri čakaní na určenie dňa popravy sa pravidelne pokúša o samovraždu. Na prvý pohľad túto dvojicu vôbec nič nespája. To by však nemohlo ísť o postavy zo zatiaľ predposledného filmu kórejského samouka, držiteľa mnohých zahraničných cien a doma odsudzovaného Kim Ki-duka.
Dych je už štrnástym filmom tohto enfant terrible kórejskej kinematografie. Niekoľko jeho filmov (konkrétne Jar, leto, jeseň, zima… a jar, Samaritánka, 3-iron, Luk a Čas) sa dostalo aj do našich, zväčša klubových kín. Kim Ki-duk vo svojich filmoch používa podobné filmové postupy a najmä dejové elementy, ktoré v prípade dvoch-troch svojich filmov doviedol priam do dokonalosti. Od svojich prvých prác si navyše výrazne učesal aj formálnu stránku, keď jeho tradičné pomalé scény boli napríklad v snímke 3-iron neskutočné hypnotické a zároveň dych berúce. Rovnako jeho novšie filmy nešokujú takým naturalistickým násilím ako to bolo v jeho prvotinách, čo často pôsobilo veľmi rušivo.
Kim Ki-duk nanešťastie neponúka posledné roky v podstate nič nové. Stále sa jeho filmy točia okolo osamelých ľudí, milostných trojuholníkov a postavy majú neustále nezvyčajné excesy. Rovnako aj filmové prostriedky sa nijako zvlášť neobmieňajú – opakujúce sa scény, neskutočné pomalé zábery zväčša bez hudby a postavy, ktoré nehovoria (jedna hlavná nepovie za celý film ani jedno slovo a nevydá ani zvuk).
To všetko sme u Kima videli často, ale vždy do svojich filmov pridal ešte niečo viac. Či už išlo o krásnu religióznu meditáciu v Jar, leto, jeseň, zima… a jar alebo o vizuálne čarovnú lovestory takmer bez slova v 3-iron. V Dychu však režisér a scenárista v jednej osobe prakticky už len recykluje nápady a motívy zo svojich predošlých filmov a nenájde sa tu nič, čo by nám už Kim Ki-duk neukázal predtým. I napriek tomu, že na tempo filmu sa dá postupne zvyknúť, tak v mnohých momentoch Dych nudí, a to poriadne. Tomuto dojmu výrazne napomáha chladný a odťažitý spôsob rozprávania, keď z filmu neprúdia takmer žiadne emócie (čo bol možno aj zámer).
Napriek tomu sa nedá povedať, že by išlo o úplne zlý film. Nápad o spojení osudov odsúdeného kriminálnika s nešťastnou mladou ženou je celkom zaujímavý a správnym spôsobom „švihnutý“, ako to už vo filmoch tohto režiséra býva. Ale ako som už spomínal, Dych neprináša nič nové a jednotlivé ingrediencie sú oveľa lepšie spracované v jeho predchádzajúcich filmoch. Ale ak ste ani jeden z jeho filmov nevideli, tak možno vás tento film zaujme, ale chladná atmosféra bez emócií bude určite problémom na jeho úplne vychutnanie.
