Žáner: dokument
Minutáž: 70 minút
Krajina: SR
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Palo Korec
Scenár: Palo Korec
Kamera: Ján Meliš
Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská
Kde bolo, tam bolo, bol raz kaštieľ v Stupave a v ňom bol starobinec. A ľudia v ňom žili šťastne, až kým neumreli. Okrem prežívania a dožívania sa tam totiž veľa robiť nedalo. Ešte tak spomínať. Ale naozaj?
To nebolo odo mňa pekné, že starobinec. Ak by som chcel byť naozaj korektný a pravdivý, tak Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Kaštieľ Stupava. Nikdy som nerozumel, ako si nejaká inštitúcia môže nárokovať pomenovanie domova. Veď predsa, keď ľudia nemôžu, nechcú, nevedia žiť doma, nahrádzame im domov zariadením. Ten rozdiel nezmažete jednoduchým premenovaním. Pardon, prekomplikovaným premenovaním (DSS a ZpS? Koalícia politických strán?) Možno má toto jazykové cvičenie za účel primať personál a správcov “zariadenia” aj jeho obyvateľov vnímať ho srdečnejšie, nie len ako inštitúciu, a lepšie sa aj k sebe navzájom správať. Tak rodinnejšie.
Dokument Pala Korca takúto rodinnú atmosféru vytvára. Jeho zámerom nebola sociálna kritika, nehľadá kazy v zaobchádzaní s chovancami, neupozorňuje na nedôstojnosť podmienok ani nezdvíha morálne ukazováky. Korec radšej vytvára mozaiku z príbehov niekoľkých obyvateľov kaštieľa. Splieta ich do pestrofarebnej mašličky (lebo slučka má na tomto mieste nepatričné konotácie), kde presvecuje tak činorodosť, ako aj nuda, zatrpknutosť aj radosť, osamelosť aj priateľstvo (a láska! ), vrásky aj úsmevy.
“Chovanci” sú poväčšine v dôchodku. Z Korcovej mozaiky na kontrast vyčnievajú dvaja-traja štramáci v najlepších rokoch, z ktorých jeden píše učebnice rímskeho práva a druhý je za miestneho Jeffrey Goinesa (postava Brada Pitta z 12 opíc), podvratník, ironizujúci osadenstvo, personál i filmársky štáb. Režisér kladie otázky väčšinou mimo záznam, ľudkovia rozprávajú buď na kameru alebo je ich hlas prenesený do voiceoveru, zatiaľ čo sledujeme ich bežné aktivity. Aké? Nuž, staroba alebo invalidný dôchodok neznamenajú hneď len čistú vegetáciu. Na vozíčku môžete napríklad stále pretekať, hoci aj sám so sebou. Môžete plánovať svadbu, ak máte s kým. Po nociach môžete robiť seansy na terase. Študovať popmusic, parádiť sa na prechádzku do parku, skladať básne.
Najzaujímavejšie, pretože ich majú najviac, sú však spomienky týchto ľudí. Ale to tiež nie je presné. Spomienky v porovnaní s tým, kto a kde sú dnes. Štrbavý, prepitý dedko bez nôh vás môže rozosmiať historkou, ako kedysi postrelil kvôli lupu policajta a držal ho skrytého tri dni, než si poňho prišla ďalšia zásahová jednotka. Iný dedko vás zasa dojme možno až k slzám z nepokoriteľnej sily lásky, keď hovorí, ako sa presťahoval do domova zo svojho vlastného za ženou. A potom nakráča do polospadnutej, opustenej chajdy a vyťahuje zo skrine gaťky, šak sa ešte jeho žene zídu.
Na ploche 70 minút sa nahromadí veľa láskavého humoru, kuriozít, pokusov o zachovanie zdravého rozumu, ľudskosti a dôstojnosti napriek nie práve ideálnym podmienkam, najprostejšej nádeje, túžby po kontakte a pochopení. Korcov film pôsobí veľmi jednoducho, ale jeho emocionálny účinok, pokiaľ potrebujete povzbudiť, pohladiť pri srdci, môže byť neoceniteľný.
