Fabelmanovci
Steven Spielberg spomína na detstvo

Osobití režiséri sa často obzerajú za svojou kariérou. Či už z nostalgie, tvorivej krízy alebo chcú proste sumarizovať. Autofikcia, teda autobiografia doplnená o fikciu za účelom dramatizácie, je na filmovom poli akýmsi subžánrom.

Spomeňme si aspoň na niektoré. Legendárne Nuovo cinema Paradiso (r. 1988) spod taktovky Giuseppeho Tornatore získalo cenu Akadémie za najlepší zahraničný film. Ešte pred ním sa úspešným skoro-autobiografickým „zárezom“ blyskol Federico Fellini (Amarcord, r. 1973). Z nedávnych spomeňme aspoň Dolor y gloria Pedra Almodóvara (r. 2019), či tohtoročnú adoráciu 60. rokov Richarda Linklatera, Apollo 10½: A Space Age Childhood.

Koncom roka 2022 mal premiéru skoro trojhodinový Bardo, falsa crónica de unas cuantas verdades Alejandra Gonzáleza Iñárritu, ktorý zožal rozporuplné reakcie. Oproti nemu je spomínanie na mladosť Stevena Spielberga, Fabelmanovci (v origináli The Fabelmans), brané ako x-tý hit dvoj-oscarového direktorského giganta. Je nadšenie adekvátne?

Mladý Sammy Fabelman je posadnutý filmom. S pribúdajúcimi rokmi sa zdanlivá krátkodobosť nadšenia z pohyblivých obrázkov reformuje do životnej vášne. Kým jeho matka, excentrická a trochu divná Mitzi (Michelle Williams) ho neochvejne podporuje, otec, renomovaný technický inžinier Burt (Paul Dano), vníma situáciu inak. Podľa neho ide síce o sympatickú, no hlúpučkú záľubu, nie o kariérnu aktivitu.

Rodinná dynamika sa otrasie po Sammyho odhalení tajomstva, ktoré môže famíliu roztrhnúť na polovicu. Do toho sa v Sammyho živote objavia útrapy a zážitky spojené s dospievaním. Ustojí to?

Film Fabelmanovci má dve veľké výhody. Prvou je casting. Hlavnú postavu Sammyho stvárňuje najprv Mateo Zoryan, potom Gabriel LaBelle. Prvý vás uhranie vpíjajúcim kukučom akvamarínových očí. Vďaka nim detský herec predá lásku na prvý pohľad pri prvom strete so strieborným plátnom.

LaBelle následne úspešne preberá štafetu. Treba spomenúť, že má úplne iný pár kukadiel, no brať to ako chybu hraničí s nezdravým perfekcionizmom. Čo tam po tak malichernom detaile, keď sme svedkami presvedčivosti podávaných výrazov, emócií a vnútornej zmätenosti…

Nemenej isté výkony podávajú chlapcovi rodičia. Michelle Williams sťa Mitzi Fabelman je tu na plešatú sošku. Chváliť môžeme netradične uzemnenú rolu Setha Rogena. Slávny komik je zvyknutý skôr na iný, neraz typický americký záchodý humor. Príjemná zmena.

Druhou takmer bezchybnou devízou je kamera. Janusz Kamiński je Stevenov dvorný kameraman. Dôvody dlhodobej spolupráce vám sú zrejmé pri pozeraní špičkových snímok ako Schindler’s List (r. 1993), či Saving Private Ryan (r. 1998). V The Fablemans má prakticky každý záber schopnosť vtrhnúť diváka. Teraz nehovorím o samotnom dianí, mám na mysli silu, akou vás Kamińskiho obraz uvedie na scénu. Pri domácich scénach máte pocit, že sedíte len o meter-dva ďalej, v jednom z rodinných kresiel. Počas Sammyho amatérskeho točenia sa budete cítiť ako členovia neplateného komparzu. Budete cítiť páľavu californských lúčov slnka na šiji. Zažijete svrbenie spôsobené prašnými čiastočkami suchého Phoenixu. Najkrajšie natočený Spielberg od Mníchova (r. 2005).

Dostatočne kvalitné sú i kulisy, či už sme vo Phoenixe, stredozápade USA alebo na západnom pobreží. Genius loci danej oblasti je cítiť. Cítiť je aj emócia a určitá nálada scén skrz hudobnú stopu. John Williams nenechal nič na náhodu. Stávka na piano melódie, veselé ako i ponuré, pôsobí organicky. V rámci Williamsovho neuveriteľného portfólia však nejde o viac ako poctivý priemer.

K Spielbergovej réžii sa nedá povedať veľa negatívneho. Vlastne si kultový matador krája cestu pľacmi ako samuraj bambusovým lesom. Jediným problémom tak je scenár. Na ňom pracoval Spielberg s Tonym Kushnerom. Dej kĺže po povrchu. Rodinné patálie sú príliš bežné na to, aby diváka strhli. Tvorcovia stavili na všednosť na spôsob „môže sa to stať každému“ alebo „Sammy nie je výnimočný, je jeden z mnohých“. Do istej miery takto ošetrený konflikt funguje, a my tak dostávame príjemný, dojemný titul, kde prevláda takmer rozprávková pozitivita.

Evidentne to presne takto direktor zamýšľal. Ja si len nie som istý, či je to dobre. Celé mi to totiž príde „také nijaké“. O týždeň si z takmer dva a pol hodinovej (20 min. malo ostať v strižni) sebareflexie nad mladosťou jedného z najlepších režisérov nebudem pravdepodobne pamätať nič. Snáď len oduševnený a surovo úprimný apel strýka Borisa na hlavného protagonistu je výnimkou spomedzi všednosti a bez-chuti, akú scenár ponúka.

Spielbergova sonda do spielbergovskej puberty. Miesto konfrontácie sa maestro rozhodol pre nostalgiu. Dobre mu aj tak. Snímka Fabelmanovci je stále dobrým kúskom, vyvolávajúcim hrejivé pocity a dojíma práve tak, ako si sviatočné obdobie pýta.