Originálny názov: Fair Play
Žáner: dráma
Minutáž: 95 minút
Krajina: Česko / Slovensko / Nemecko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Andrea Sedláčková
Scenár: Andrea Sedláčková
Kamera: Jan Baset Střítežský
Strih: Jakub Hejna
Hudba: Miro Žbirka, David Solař
Hrajú: Judit Bárdos, Anna Geislerová, Roman Luknár, Eva Josefíková, Ondřej Novák, Roman Zach, Taťjana Medvecká, Igor Bareš
Andrea Sedláčková sa narodila v tom istom roku ako Jan Hřebejk. Okrem príslušnosti k „normalizovanej“ generácii dvojdomú česko-francúzsku filmárku spája s Hřebejkom opakovaný záujem o túto „dobrodružnú dobu“: v televiznom filme Můj otec a ostatní muži (2003) rozpráva o „hľadaní citov, ale tiež o tom, ako sme žili tesne pred novembrom 89, o našej slobode a neslobode, strachu, kompromisoch a pokusoch o odvahu.“ Ide pritom o jeden z cyklu filmov o Renáte Soukupovej, „zo života modernej emancipovanej ženy“, t. j. Češky, ktorá tesne pred revolúciou emigrovala do Paríža. Rytmus v patách (2009) je obraz „začiatku päťdesiatych rokov, keď ešte existujú posledné relikty slobodného sveta, ako napríkad americká tlačová agentúra, posledné džezové kapely.“ (Porovnaj s námetom Hřebejkovho muzikálu Šakalí léta o „mladom chuligánovi Bejby.“)
V hřebejkovských satirikonoch z rudej minulosti (Pelíšky, Pupendo, Kawasakiho ruže) ženy bývali zväčša zastúpené nie ako rozhodujúce aktívne postavy. V súlade s doterajšími záujmami Sedláčková prináša drámu vzťahov s jemnými prímesami thrillerového napätia, v ktorej sú dve rozhodujúce postavy dcéra Anna, vrcholová šprintérka a jej matka Irena, potrestaná režimom (pravdepodobne za nesúhlas s „príchodom spriatelených vojsk“) kariérou upratovačky v kine. Anna (Judit Bárdos) má veľkú šancu na olympiádu 1984 v Los Angeles. Napriek matkinej minulosti sa dostane do Programu špecializovanej starostlivosti. V praxi to znamená, že jej lekár (chlap) vymení „béčko“, neškodnú podporu, za Strombu, anabolický steroid silne zaťažujúci pečeň (a s inými vedľajšími prejavmi). Pichať jej ho má tréner Bohdan (Roman Luknár, chlap), no toho uprosí, aby podávanie zveril jej matke, lebo má o prípravku pochybnosti.
Ešte chvíľu o chlapoch. Všetci zlyhávajú, takpovediac nechávajú na to ženy samy. Annin otec po invázii utiekol do Nemecka, rodina mala za ním po čase prísť, ale veci sa skomplikovali. Vlasatý undergroundový pesničkár Tomáš (Ondřej Novák) síce Annu poteší, zahreje a sprostredkuje jej po dlhom čase emotívny (našťastie decentne krátky) telefonát s otcom, no čo ak je to len náznak, že nebude lepší ako jej otec? Športový funkcionár, trénerov šéf, je tiež len starý hromžiaci komunistický byrokrat. Najslizkejšie chápadlo režimu vo filmoch normalizačného retra reprezentujú obvykle agenti ŠtB, samozrejme, väčšinou obzvlášť úlisní chlapi. A vari najhorší je samizdatový spisovateľ Marek Kříž (Roman Zach), ktorý po Irene furt chce prepísat nejaké protištátne litánie a miluje ju až tak, že by ju kľudne vydal za nejakého frantíka z ambasády, len aby sa dostala von, na slobodu.
V pokuse o normalizačnú drámu zo ženského pohľadu spočíva najsilnejšia stránka filmu. Štartovacie výstrely, komentátori a jazda kamery popri bežcoch, známe zo športových filmov, slúžia len na okrasu: v celom deji Anna preteká dvakrát a tieto krátke sekvencie neobsahujú priveľké vzrušenie. Anina pozícia v poradí je daná v podstate od štartu. Dramaturgia skôr využíva politicko-intímne prostriedky: tajné schôdzky na cintorínoch, úchylné výsluchy, odpočúvanie, bordel domovej prehliadky, prvá láska, emigrácia jednej z postáv, sklamanie, politický súdny proces, narážky na Chartu 77.
Aj konflikt svedomia (a strachu o vlastné zdravie) a ambície dostať sa na olympijské hry Anna rieši veľmi rýchlo. Hlavná dramatická záťaž tak spočíva na bedrách Anny Geislerovej ako Ireny, keď sa rozhoduje medzi zavádzaním svojej dcéry, donášaním na Marka a emigráciou, novým začiatkom niekde v cudzine. Hladina diváckeho zážitku nezávisí na na tom, či viete, čo sa odohralo pred letnou olympiádou 1984. To je len záverečná ironická bodka, spoliehajúca sa na tridsaťročný odstup od udalostí. Skôr spočíva na miere, s akou vám jednotlivé charaktery prirastú k srdcu.
S ohľadom na ich pomerne schematické rozloženie tu môže nastať problém. Je dané politickým postojom, z pomerne jasnej triády konformných prisluhovačov (tréner, lekár) cez aktívnych presadzovateľov režimu (funkcionár, agent tajnej služby) a jeho odporcov (Tomáš, Marek) vyčnievajú len Anna s Irenou ako dve obete totality, ktoré prirodzene inklinujú a nakoniec sa vlastnou morálnou silou aj vzopnú k aktívnemu odporu. Andrei Sládečkovej sa len s námahou (ak vôbec) darí odvrátiť nebezpečenstvo skostnatenia charakterov a typov zápletiek v niekoľkých formulkách, čo vedie k zjednodušenému vnímaniu historických procesov, k stavaniu pomyselných pomníkov.
Blízko záveru sa nachádza obraz, v ktorom útla Anna sedí na podstavci monumentálnej plastiky s hlavou Karla Marxa: vkusná paródia komunistickej megalománie, ľahostajnej k ničeniu individuálnych životov. Lenže Fair Play, ako vzťahová dráma, často používa typický prostriedok emocionálnej komunikácie: detaily na tváre hrdiniek alebo zábery namáhavej fyzickej aktivity (tréning behu v bazéne alebo s priviazanou pneumatikou). Čím chcem povedať, že Sedláčková sama svoje postavy a ich príbeh monumentalizuje, robí z nich naše vlastné „zamatové“ stereotypy.
