Farby piesku

Ladislav Kaboš sa zrejme rád vracia k témam a príbehom, ktoré už spracoval. Kým človek žije, jeho príbeh sa stále rozvíja. Aj po smrti sa v mnohých životoch odhalia nové fakty a súvislosti (inak by nemali zmysel stále nové biografie slávnych osobností, však).

Tak napríklad v dokumente Kde končí nádej, začína peklo (2003) Kaboš načal klbko príbehov spojených dominantnou postavou kňaza Mariána Kuffu. O desať rokov sa k misionárovi vrátil v divácky úspešnom pokračovaní Všetky moje deti, ktorý Kuffovi získal, myslím si, viac priaznivcov, ako ich potom stratil svojimi rečami o homosexuálmi zavinenej genocíde národa a liberálnych prasniciach pri príležitosti referenda za tradičnú rodinu v roku 2015.

Vývoj líbyjskej „situácie“ (revolúcie, občianskej vojny, dosaďte si podľa preferencie) je ďalšou témou, ku ktorej sa Kaboš opakovane vracia, pričom rôzne dokumenty opäť spája ústredná postava, v tomto prípade zdravotnej sestry Ľubice El Malaheg, ktorá odišla do Líbye pracovať ešte pred našou revolúciou, založila si tam rodinu, konvertovala na Islam a ostala tam žiť. Dnes už ide o „líbyjskú trilógiu“: Al Entisar: Loď nádeje (2011) sa zaoberal „možnosťami humanitárnej pomoci“, Krvavé piesky Líbye (2012) už sledovali primárne Ľubin život a skrze jej príbeh „rozdielne hodnoty európskeho a arabského sveta.“

Dovolím si povedať (aj na základe predstavenia s účasťou tvorcov počas Týždňa slovenského filmu), že takéto témy sú pre slovenských divákov príťažlivé, povzbudzujú ich zvedavosť a fantáziu. Čiže Kaboš robí aj umelecky, aj marketingovo správne, keď Ľubu aj s celou jej Líbyou nenechá plávať (ako to urobili USA a NATO potom, čo bol Kaddáfi porazený a zvrhnutý). Veľmi šikovne sa mu tiež darí vyhýbať zovšeobecňujúcim politickým stanoviskám. Výslednému dokumentu tak chýba (málokedy prínosná) tendenčnosť, zato má tendenciu upriamiť diváka na príbeh ženy, ktorá sa dobrovoľne asimilovala do inej kultúry, aby po rokoch zistila, že ju nová kultúra zrejme úplne neprijme a že sa už nemôže vrátiť ani do svojej pôvodnej, lebo tá voči nej a jej deťom nie je o nič tolerantnejšia.

Je to výnimočný príbeh? Zo Slovenska sa svojho času do Líbye odsťahovali za prácou vari stovky odborníkov. Nie všetci tam, pravdaže, zostali a postavili si životy nanovo ako Ľuba. Ale to nie je najdôležitejší faktor pri odpovedi na položenú otázku. Dôležitejšia je miera pravdepodobnosti, že ďalšie tisíce ľudí pôvodom zo Slovenska prežívali, žijú a prežijú podobné príbehy. Veď s politickou a ešte viac ekonomickou emigráciou máme stáročné skúsenosti a stále sme v tejto oblasti na špičke Európy. Keď niekto nabral odvahu vrátiť sa, ľudia sa naňho dívali cez prsty. Zvlášť, ak sa mu v cudzine zadarilo. A na návyky, ktoré si odtiaľ doniesol, sa často dívali s podozrením, ba rovno s odsúdením. Pričom existuje aj (možno smutnejšia) vnútorná emigrácia ľudí, ktorých politický režim či iné príčiny vyčlenia na okraj spoločnosti a oni buď nemôžu alebo nechcú skúsiť šťastie inde. (Áno, myslím aj tzv. neprispôsobivých občanov a asociálov, ale nielen ich, lebo ľudia vám môžu byť čoraz cudzejší bez toho, aby na vás držala jedna z týchto nezmyselných nálepiek.)

Ľubin životný príbeh robí výnimočným nezámerné stupňovanie hrdinstva. Ako striedavo uteká a vracia sa do Misuraty, tretieho najväčšieho líbyjského mesta (asi o veľkosti Bratislavy), rastie a prehlbuje sa jej vnútorné spojenie s Líbyjcami jednoducho ako s ľuďmi, ktorí potrebujú základnú (zdravotnícku) pomoc, aby mohli nanovo vybudovať svoje mesto a krajinu. A čím viac rastie nepochopenie rôznych zložiek líbyjskej spoločnosti pre cudzincov a „západnú kultúru“ alebo nepochopenie rôznych zložiek slovenskej spoločnosti pre cudzincov a „islamskú kultúru“, tým s väčším odhodlaním ukazuje, že kultúry sú ľudia a ľudia si môžu porozumieť, ak chcú. Nehovorím o priamočiarej ceste k heroizmu. Ľuba má strach, pochybnosti, depresie, smúti, plače, je na dne a nevie, čo bude ďalej. Ale potom sa nejako otrasie. A odmieta ľutovať svoje životné rozhodnutia. Prečo by mala, keď nikomu neublížila, práve naopak; celý čas pomáha zachraňovať životy?

Vo veku, keď si hocijaké decko na nete nájde do piatich minút videá najväčších zverstiev, Kabošov dokument opatrne balansuje na hrane medzi retušovaním a krvilačnosťou. Podľa jeho vlastných slov, povstalci mu ochotne ponúkali svoje záznamy rôznej kvality a niekedy so šokujúcim obsahom. Tieto zábery tvoria podstatnú časť stopáže 80-minútového filmu a napomáhajú vytvárať pocit, že ako divák ste priamo na mieste, medzi ľudmi, ktorí sa podchvíľou vystrčia spoza rohu, aby vypálili dávku z kalašnikova alebo že so svojím autom obchádzate nákladiak so spálenými telami na korbe alebo že asistujete ako dobrovoľník pri vyťahovaní šrapnelu z povstalcovho boku. Stále však editorka Darina Smržová prísne dohliada, aby do finálneho zostrihu neprešli detaily, ktoré by prekračovali zachytenie vojnových hrôz do štádia zámerného vyvolávania zhnusenia. (Takže v zásade nevidíme nič, čo by nemohol obsahovať napríklad taký Vojak Ryan a ten má už tiež svoje roky.)

S takým ohromujúcim množstvom materiálu a zároveň okolnosťami, ktoré bránia časť z neho použiť alebo vôbec natočiť isté situácie, Kabošovi a jeho tímu patrí uznanie hlavne za to, že dokázali film usporiadať do zrozumiteľného celku. Aj keď sa pri organizácii v podstate spoľahli na jednoduchú chronologickú dramaturgiu, čiže časozberne natočené zábery zoradili podľa toho, ako vznikali.

Ak chceme, môžeme to vnímať aj ako problém, lebo pôvodným zámerom režiséra po stretnutí s Ľubicou, bolo točiť o tom, ako sama preniká do domácej kultúry (titulné farby piesku odkazujú na jej obrazy z piesku tvorené tradičnou technikou). So smrťou manžela a povstaním proti Kaddáfimu táto linka ustupuje do úzadia, sledujeme film „o človeku v hraničnej situácii“. Problémy asimilácie či kultúrnych konfliktov sa zase vynárajú až na konci, v post-kaddáfiovskej Misurate. Väčšinou však iba cez Ľubin komentár mimo obraz, kamera sama zachytí aké-také napätie možno raz-dvakrát, rozsahom ani účinkom sa nemôžu merať s otrasnými sekvenciami autentických záberov zabíjania a ničenia. Pri viacerých emocionálne vypätých momentoch potom dokumentu chýba zjednocujúci dojem: film vami pohne, ale rôznymi, aj protichodnými smermi naraz.

---