Originálny názov: Faust
Žáner: dráma
Minutáž: 134 minút
Krajina: Rusko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Aleksandr Sokurov
Scenár: Yuri Arabov, Aleksandr Sokurov, Marina Koreneva
Kamera: Bruno Delbonnel
Hudba: Andrey Sigle
Hrajú: Johannes Zeiler, Hanna Schygulla, Anton Adasinsky, Antoine Monot Jr., Georg Friedrich, Isolda Dychauk a ďalší
Faust od Alexandra Sokurova prišiel do našich kín ocenený Zlatým levom z festivalu v Benátkach. Ako naznačuje názov, film je voľným spracovaním majsterštyku nemeckého klasika Johanna Wolfganga von Goethe. Zároveň završuje Sokurovovu voľnú tetralógiu o moci a jej rozkladných účinkoch.
Kým v predchádzajúcich častiach tetralógie sa režisér inšpiroval historickými osobnosťami 20. storočia (Hitler, Lenin a cisár Hirohito), tentoraz vychádza z fiktívnej predlohy. Ďalší rozdiel možno nájsť v povahe moci, ktorou hrdina disponuje. Každý z vyššie menovaných mal v rukách obrovskú politickú moc, čiže schopnosť ovládať masy ľudí. Doktor (či profesor) Faust (Johannes Zeiler) túži vo svojej osobe sústrediť všetko dosiahnuteľné poznanie. Čo neznamená, že absolútne vedenie nemá politické dôsledky: aj Goetheho Faust bol schopný vďaka svojim vedomostiam meniť kurz civilizácie. Aby sa obraz trochu vyjasnil, pôvodná stredoveká legenda kladie do protikladu poznanie od Boha (teológiu) a poznanie nízko ľudské (medicínu), spojené, aby zločin dostal naozaj pikantné rozmery, s erotickou túžbou. Jej objektom je prostá, no nádherná Gretchen-Margaréta (Isolda Dychauk). Sprostredkovateľom profánneho poznania a sexuálneho naplnenia je Mefistofeles (diabol), v Sokurovovej verzii vystupujúci skôr bezmenne ako úžerník (Anton Adasinskij). Predmetom úpisu ani v tejto verzii nie sú peniaze, ale Faustova duša.
Oproti literárnej predlohe film výrazne povoľuje náboženské napätie. Až do tej miery, že Boh v deji nehrá ani len nepriamu úlohu. O istom náznaku božej prítomnosti svedčí azda len úvodný digitálny prelet nebesami. Keď kamera zostúpi do historického európskeho mestečka, zovretého hradbami a lesmi, Boh alebo dobro už neexistujú. Zato zlo áno. Aspoň tak vraví úžerník, prevádzajúc vyhladoveného Fausta stiesnenými ulicami, kúpeľmi či začmudenými viechami. V istom zmysle je tak Sokurovov Faust oveľa slobodnejší ako Goetheho Faust. Nedostal slobodu od kresťanského Boha, jednoducho slobodný je. Na druhej strane, aj jeho pád je nevyhnutnejší ako predtým. A môže zaň viniť len seba samého.
Aj vo Faustovi sa režisér vyžíva vo svojich typických dlhých, neprerušovaných záberoch s viacerými plánmi akcie a postsynchrónnych dialógov. Kamerové filtre Bruna Delbonnela (Amélia z Montmartru) vytvárajú štylizovanú monochromatickú atmosféru. Filtre dopĺňa expresionistické sploštenie obrazu, ktoré viacerým sekvenciám dodáva surrealistický nádych. Postavy sa tak zneľudšťujú a prostredie celkovo deformuje. V hre so šošovkami zrejme ide o vytvorenie ďalšej symbolickej roviny, avšak tento odcudzujúci prostriedok unavuje oči, už beztak dosť namáhané čítaním titulkov neutíchajúcich, zavše bez nadsádzky filozofických, rozhovorov.
Niežeby z filmu šušťal papier, to nie. Divák priam fyzicky zdieľa Faustovu frustráciu, keď sa prehrabáva vo vnútornostiach voľajakého nebožtíka, debatujúc pri pitve o sídle duše, aj jeho záujem o všetko ľudské, keď pozoruje znetvorené proporcie úžerníkovho nahého tela v kúpeľoch. Z bezprostrednej blízkosti pozorujeme aj jeho vzrušenie z Margaréty, keď ju ovoniava na ulici alebo keď sa k nej pretisne v dave na pohrebe. Úžerník sám preplieta metafyzické úvahy vylučovaním a uľavovaním si v tých najnevhodnejších chvíľach. Problémy so zažívaním sú zrejme spojené s jeho grotesknou anatómiou. Mefistofeles, väčšinou zosobňovaný ako elegantný zvodca, dostal v Sokurovovom „čítaní medzi riadkami“ odlišný rozmer. Opačný rozmer fyzična predstavuje Margarétina bábikovská tvárička, snímaná v detailoch, nasvietením pripomínajúcich renesančné madony.
Alexander Sokurov sa počas tridsaťročnej kariéry v réžii celovečerných filmov vyšvihol medzi najvýznamnejšie osobnosti ruskej kinematografie. Výberom tém a programovým uplatňovaním vlastnej vízie nadväzuje na Andreja Tarkovského, azda najvýznamnejšiu osobnosť ruského (sovietskeho) autorského kina. Pri jeho reputácii je prekvapujúce, že až Faust získal hlavné ocenenie na okruhu prestížnych medzinárodných festivalov. Pre tých, čo jeho dielo poznajú bližšie, bolo zrejme už dávno načase. Neverím však, že ide len o poklonu Sokurovovým celoživotným snahám. Faust má dostatočnú umeleckú kvalitu na to, aby vás strhol do svojho sveta, sveta homunkulov a úžerníkov, alchýmie a povier, túžby a zatratenia. Bez ohľadu na meno v titulkoch.
