Žáner: animovaná komédia
Minutáž: 11 minút
Krajina: SR
Rok: 2013
Réžia: Joanna Kożuch
Scenár: Máša Orogváni, Joanna Kożuch
Kamera: Peter Kelíšek, Peter Balcar
Strih: Ondrej Azor
Hudba: Martin Hasák, Stanislav Palúch
Hrajú: Martin Snopek, Monika Křupalová, Ivana Laučíková, Ivana Šebestová a ďalší
Mladý huslista dostane výnimočnú ponuku zahrať si s filharmóniou mesta Fongopolis. Tento koncert by ho mal v kariére posunúť výrazne dopredu. Na vystúpenie sa, pravdaže, musí dostaviť. Zdanlivo jednoduchá podmienka sa však ukáže takmer nezdolateľnou. Muzikant sa zobudí, sadne na emhádečku, vystúpi na stanici a potrebuje už len nájsť správne nástupište, odkiaľ o päť minút odfrčí jeho expres.
V tom momente na obraze naskočia hodiny odmeriavajúce čas do odchodu a huslista zisťuje, že v obrovskom priestore preplnenej, chaoticky organizovanej stanice sa vôbec nedokáže orientovať. V reálnom čase questu sa mu kladú do cestu rôzne byrokratické, architektonické, technické a medziľudské prekážky, zrejme vrátane vlastnej „profesionálnej“ roztržitosti.
Pôvodom poľská animátorka Joanna Kożuch, s dlhoročnými pracovnými aj súkromnými väzbami na slovenské prostredie, predstavuje najprv mesto a následne aj stanicu ako obrovské automatizované kafkovské bludisko, v ktorom izolovaní jednotlivci úporne strácajú správny smer a zmysel existencie. Jej mesto je spleťou dopravných tepien, po ktorých sa krokovo posúvajú tisíce homogénnych automobilov. Jej stanica je ako lynchovská nočná mora dezinformačných artefaktov od reklamných plôch sľubujúcich nový začiatok v americkej armáde cez zaklínadlá žobravých Cigánok po vztýčené palce priehradkových pracovníkov zápasiacich so sofistikovanými užívateľskými rozhraniami.
Po viacerých slepých odbočkách a nezmyselných pokusoch o komunikáciu s ľudskými spolupútnikmi staničnými priestormi, ústiacimi iba v nedorozumení a konfliktoch, náš huslista hľadá dočasnú útechu v staničnom bare. Skrze osadenstvo sa dozvedá, že opustiť priestory hlavného „nádražia“ je až metafyzický problém: všetkým štamgastom lístky prepadli ešte predtým, než sa narodil. Čitateľ snáď odpustí čechizmy a iné formy zanášania jazyka s odôvodnením, že film samotný voľne strieda slovenské vyjadrenia s poľskými, anglickými a ktoviečím ešte.
Výstižná forma koláže v obrazovom aj zvukovom pláne zakladá prevládajúcu tému, ak sa to tak dá povedať: dezorientáciu respektíve stratu seba samého. Predmety, ľudia, výpovede a hluky splývajú v neprehľadnú mätež, z ktorej sa len občas vynárajú koherentné vety (aj to nadabované zvláštnym strojovým spôsobom) či tváre. Tie zastupujú fotografie s výrazmi prispôsobenými situáciami. Hudobníkova patrí Maťovi Snopekovi, známemu prácou na filmoch Pik a Nik alebo Posledný autobus. Ostatné tváre a hlasy tiež napospol pochádzajú z prostredia slovenského animovaného filmu, bližšie klasifikovaného názvami feel me film (produkčná spoločnosť Ivany Laučíkovej) a Plaftik (bratislavské animačné štúdio).
O presnej dĺžke vývoja projektu by azda bolo lepšie pomlčať. Český server FDb.cz napríklad uvádza film ako dokončený v roku 2008. Všetko naťahovanie a komplikácie by sme možno mali brať ako prislúchajúce pozadie k filmu, ktorý vykresľuje súčasný svet ako nepriateľský chaos, potláčajúci rozvoj osobnosti. Neviem si ani len predstaviť, aké množstvo trpezlivosti, sústredenia a iných duševných síl si tento „proces“ vyžiadal od tvorcov.
Keď už je Fongopolis konečne vonku, na jednej strane logicky a prirodzene zapadá do producentského portfólia feel me film. Avšak nerozširuje omnoho jeho komplexnosť. Navyše niektorými tendenciami – ostrým oddelením citlivého indivídua (umelca, priam!) a chladného masifikovaného jednodimenzionálneho sveta či vnucovaním záverečného poučenia – vyvoláva skôr pocit prešľapovania na mieste ako niečoho, čo tu ešte nebolo.
