Žáner: hudobná komédia
Minutáž: 95 minút
Krajina: Veľká británia
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Lenny Abrahamson
Scenár: Jon Ronson, Peter Straughan
Kamera: James Mather
Strih: Nathan Nugent
Hudba: Stephen Rennicks
Hrajú: Michael Fassbender, Maggie Gyllenhaal, Domhnall Gleeson, Tess Harper, Scoot McNairy,Hayley Derryberry, Matthew Page, Travis Hammer, François Civil, Mark Huberman a ďalší
Lenny Abrahamson v roku 2004 debutoval celovečerným filmom Adam & Paul, vďaka ktorému si odniesol z festivalu Galway Film Fleadh ocenenie za najlepší debut. Abrahamson medzičasom svoje snímky premietal aj na MFF v Sofii, MFF v Cannes a navštívil aj MFF v Toronte, čím si budoval dobré meno. O desať rokov neskôr sa na festivale Sundance v Utahu objavil jeho najnovší film Frank. Ten je výzvou nielen pre Michaela Fassbendera vystupujúceho celý film v papierovej hlave v úlohe Franka, ale aj pre režiséra. Má pred sebou odvážny projekt. Rozpráva príbeh alternatívnej kapely a jej lídra, inšpirovaný skutočnými udalosťami. Jon Ronson, scenárista filmu, ako súčasť kapely Sidebottom zaznamenával zážitky s jej členmi vo forme denníka. Neskôr ho spracoval do fiktívneho príbehu, ktorý odkazuje na Chrisa Sieveyho, talentovaného speváka s netradičným vystupovaním.
Jon (Domhnall Gleeson) je nešťastník. Stereotypná práca nie je tou šálkou kávy, po ktorej túži, preto vo voľnom čase skladá na klávesoch svoje hudobné výtvory. Je otázne, či ich možno nazvať skladbami, lebo sú to sčasti pazvuky, nejasné tóny a pohmkávanie. Formu záchrany predstavuje Twitter, sociálna sieť, prostredníctvom ktorej Jon profiluje svoj charakter pracovitého hudobníka. Neustále svojich followerov oboznamuje o svojich myšlienkach a víziách, sľubuje krok vpred a skladby, na ktoré sa môžu všetci tešiť. Ako dar z nebies je preňho kapela s podivným názvom The Soronprfbs, zložená z ešte podivnejších členov. Tí mu pri pohľade na svojho klávesáka, márne sa snažiaceho utopiť na brehu mora, ponúknu miesto v kapele.
Frontmana Franka mladý hudobník očarí, naopak Clara (Maggie Gyllenhaal) a väčšina členov The Soronprfbs o nového člena nemá záujem. Cítia, že Jon a jeho názory sú tým, čo môže fungovaniu skupiny uškodiť. Tu sa však prejaví Frankova dobrosrdečnosť a naivita. Chvály a sľuby o veľkej kariére nastavia klapky talentovanému introvertovi a Jon formuje obraz kapely cez Twitter. Tajne nahráva skúšky či iné často netradičné zvyky a excesy bandy podivínov. The Soronfrbps sú načas internetovým fenoménom, nie však hudobným, ale komickým.
Frank je zložitá povaha. Mnohí majú dojem, že maska je imidž a súčasť marketingu jeho undergroundovej skupiny, no veci sa majú inak. Frank má na nosenie podivuhodnej masky aj zdravotné povolenie. Je to jeho forma úniku či úkrytu pred svetom, ktorú Jon po čase naruší. Tu sa dostávame k hlbšiemu zmyslu celej veci. Alternatívne umenie sa dostáva do priamej konfrontácie s mainstreamom, pričom nie je ťažké pochopiť, ktorý hrdina demonštruje ktorý smer. Jon ako nový člen vnáša do pripravovaného albumu komerčne ladené nápady o zjednodušovaní skladieb, pričom paralelne postuje neustále nové príspevky na Twitter.
Či už hovoríme o spomínanej papierovej hlave, zábavnom traileri alebo tvorivých plagátoch, stále je možnosť viesť polemiku medzi umením a mainstreamom. Dynamická upútavka sľubuje tým, čo Abrahamsona nepoznajú, živú a humorom opradenú komédiu. Aj pocit, že uvidíte prvý film, kde hlavný hrdina ani neodhalí tvár, motivuje diváka. Abrahamson to mal dobre premyslené, diváka ešte pred začiatkom samotného premietania oklamal a navodil „falošný“ tón, pričom samotní hrdinovia nášho filmu narazia vo svojej podstate na rovnaký problém. Žijú v klamlivých domnienkach o úspechu a sláve, nechápu podstatu „života“ v internetovom svete, kde počet videní na Youtube neznamená počet fanúšikov, ktorí prídu na koncert.
Frank je zaujímavou drámou, no nie veľmi podarenou komédiou. Humorné situácie sa vo filme vyskytujú zriedkavo, ak ich poniektoré možno považovať za vtipné. Fakt, že hovoríme o čudnom filme a čudnom človeku má za následok, že niektoré pokusy o vtipy nevychádzajú. Rovnako postava Franka je na prekvapenie málo komická. Fassbenderov Frank je dobrák a empatický charakter. Takí príliš vtipní nebývajú. Absencia väčšieho priestoru pre Franka je citeľná. Režisér nevyužil potenciál chlapíka s papierovou hlavou naplno. Záverečná scéna plná nápadov a emócií ukáže, ako veľmi je líder kapely zaujímavou osobnosťou a že nie nadarmo bol hlavným predmetom záujmu v celom filme. Možno je namieste priznať, že Fassbenderov výstup v štýle labutej piesne zachránil zmiešané dojmy z filmu. Za ne môže aj scenár, ktorý nie je tou silnou stránkou filmu. Niektoré pasáže ostávajú nepochopené a spomaľujú dynamiku deja.
Frank je alternatívou vo vzťahu k výberu, ktorý je dostupný v dnešných kinách. Je potrebné ho vnímať s nadhľadom, rovnako, ako s ním pracuje samotný film. Jeho hudba je zmesou niečoho, čo divák dávno nepočul a dlho počuť nebude, no zarezonuje v ušiach. Abrahamson nakrútil odvážny film, ktorý mal potenciál stať sa po čase kultovým, chýba mu však čosi, čo sa nedá presne definovať. Niečo, čo z priemerných festivalových titulov robí nezabudnuteľné.
