FREM
Pastva pre oči s výrazným posolstvom

V slovenských kinách sa pred pár dňami objavil dokument FREM. Film slovenskej režisérky Viery Čákanyovej zaujal na festivale Berlinale a dnes majú možnosť pozrieť sa do Antarktídy z pohodlia kina aj Slováci.

FREM prináša nemilosrdný pohľad na svet, na prítomnosť človeka v ňom a na jeho zásahy. Ak by sa vám, náhodou, nezdala príroda v zaľadnenej oblasti dostatočne drsná, autorka vám pre istotu šplechne do tváre bez predchádzajúceho varovania aj zábery z pitvy zvieraťa. Orgán po orgáne vyťahovaný z jeho tela krvavými rukami príde ešte v úvodnej desaťminútovke, aby sa vám všetko, čo príde po ňom, už nezdalo také surové.

Zábery z dronu pôsobia majestátne a skľučujúco zároveň. Výrazne tomu dopomáha zvuk, ktorý kombinuje ticho bez prítomnosti človeka s elektronickými zvukmi. Občas počuť dron, občas čosi elektronické, akoby sa na náš svet zhora díval mimozemšťan, skúmajúci, čo všetko z našej planéty ostalo v priebehu stáročí.

Svojský dokument prináša hodinový zážitok plný kontrastov. Ostré hrany príbehu sú abstraktné, témy sú podávané metaforicky a bez výraznejšieho vysvetľovania. K hlavným myšlienkam sa však dostávame cez konkrétne zábery, zasahujúce myseľ človeka s chirurgickou presnosťou. Pochopenie myšlienok autorky je však v úzadí, pre film je dôležité vyvolať emóciu, a to zväčša skľučujúcu.

V hlavnej úlohe nevidíme nikoho. Nie je v nej konkrétna bytosť, ale skôr ľudstvo ako celok a jeho konkrétne dopady na planétu. Zdá sa, že dýcha z posledných síl a nevládze, rovnako ako umelá inteligencia či spomínaný mimozemšťan, ktorý sa tu a tam ozve pomedzi hudbu a zvuky prostredia. Kritiku ľudstva vidíme v symboloch, ale napríklad aj v konkrétnom ohlásení správy vo vysielaní rádia. Nie je to však tak, že by vo filme ľudia neboli. Niekedy sa v antarktickom snehu mihne nejaký výskumník, nepovie však ani slovo. Priestor dostane autorka v úvode, desivý hlas z pozadia a rádio, ktoré hrá v kontajneri v snehu.

Zábery z dronu vysokej kvalitu ukazujú Antarktídu v najrealistickejšom možnom svetle. Pohľady na široké planiny, kryhy vo vodách pri pobreží aj na človeka zabaleného do niekoľkých vrstiev oblečenia len tak sa spúšťajúceho dolu zasneženým svahom. To všetko sú momenty, ktoré ak by neboli v tomto filme, uchvátili by v hociktorom inom. Brilantná technická stránka je pre nezainteresovaného diváka to najväčšie lákadlo. Zároveň dáva jasne najavo, že slovenský dokument vie mať svetové parametre. Bez preháňania ich takto možno označiť.

Dychvyrážajúce posolstvo z dronu má potenciál zaujať. Z hľadiska vizuálneho ide o film prijateľný pre široké masy. Z hľadiska obsahového ide skôr o snímku pre náročnejšieho diváka. Hlboká reflexia plní svoje posolstvo a vďaka symbolom nastavuje svetu zrkadlo, reč filmu je však ťažšie stráviteľná pre masového prijímateľa. Ide pritom o nadpriemerné dielo, ktoré môže u kritiky žať výrazné úspechy. Bola by škoda ho nevidieť – aj preto, že je za ním stojí slovenská režisérka.

---