Originálny názov: Fulmaya, děvčátko s tenkýma nohama
Žáner: dokumentárny
Minutáž: 76 minút
Krajina: ČR
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Vendula Bradáčová
Scenár: Vendula Bradáčová
Kamera: Tomáš Nováček
Hudba: Dorota Nvotová
Hrajú: Dorota Nvotová a ďalší
Keď prišla česká režisérka Vendula Bradáčová s nápadom natočiť film o dvojakom živote hudobníčky, herečky a cestovateľky Doroty Nvotovej, stretla sa u nej s pozitívnym ohlasom. Po úspechu knihy sme sa dočkali aj filmu s rovnomenným názvom, hoci nie je jej priamym spracovaním. Fulmaya je nepálske meno, ktoré dostala Dorota od miestnych obyvateľov a od knižnej podoby ho odlišuje aj podtitul Dievčatko s tenkými nohami. Dorota Nvotová si zahrala v pomerne úspešných českých a slovenských filmoch ako sú Muzika, Krajinka, Orbis Pictus či Dievčatko. Nahrala niekoľko hudobných albumov, dokonca skomponovala a naspievala soundtrack ku svojej nepálskej odysei.
Už po prvých uvedeniach získal film okrem pozitívnej i nepriaznivú kritiku, najmä od divákov, ktorí si neujasnili, že Fulmaya je predovšetkým o živote Doroty Nvotovej a nie o poetických kútoch Nepálu. Potom už divákovi zostávajú len dve možnosti: buď s Dorotou a jej konaním sympatizuje alebo nie. Počas celého filmu sa Dorota nevzdáva svojho osobitého a úprimného rečového prejavu, ktorý je ľahko spozorovateľný aj v knihe. Pre lepšie objasnenie všetkých okolností vznikol film o filme, voľne prístupný na internete.
Dokument prepája kontrastný život speváčky a herečky v Bratislave s diametrálne odlišným životom turistickej sprievodkyne a ochrankyne opustených detí v Nepále. Dorota opisuje veľmi osobným a bezprostredným spôsobom svoje dva domovy, pričom ten pravý stále nenachádza. Hovorí o relatívnosti slobody, o životnom hľadaní a večnej ľudskej nespokojnosti. Jej príbeh sa prelína s osudom malej Fulmayi, dievčatka, ktoré našli na ulici v smetnom koši a svoj domov našlo v sirotinci Happy home.
Stretávame sa s ľuďmi, ktorí obklopovali alebo stále obklopujú Dorotin život: s jej nepálskym bratom Kumarom, bývalým manželom Johnnym, malou Fulmayou či bežnými ľuďmi z ulice. Ako povedala sama Dorota na jednom z autorských filmových premietaní, scenár sa písal sám od seba. Keď padol pôvodný plán natáčania, režisérka spočiatku pociťovala obavy, ale nakoniec sa ukázala bezprostrednosť ako najlepšie riešenie. S veľkými zásahmi by už totiž dokument nebol dokumentom o Dorotinom živote, ale akousi inscenáciou. Ako príklad sa dá uviesť žena z ulice, ktorej Dorota pomohla s vyliečením syna alebo podanie pomocnej ruky mladému chlapcovi závislému na fetovaní lepidla. Túto činnosť bohužiaľ deti na uliciach Káthmandu vykonávajú častejšie ako by sa patrilo. Vlastne, na realistických záberoch z ulíc Nepálu bol problém nájsť dieťa, ktoré by lepidlu nepodľahlo. Dorota priznáva, že hlavným dôvodom, prečo súhlasila s natáčaním dokumentu, boli sprostredkované financie pre nepálske deti. Počas natáčania sa štáb musel vyrovnať aj s ďalšími nemilými nástrahami a obrazmi Nepálu v podobe odpadkov, neorganizovanej cestnej dopravy s množstvom kráv na ulici a nekonečného čakania.
Za kľúč úspechu považuje Jan Bradáč, producent filmu a manžel Venduly Bradáčovej, najmä jej spoľahlivý a profesionálny tím. Bradáča už na začiatku zaujala atypickosť filmu. Jedným z najdôležitejších členov tímu bol pre Vendulu kameraman Tomáš Nováček, bez ktorého by sa do tvorby filmu ani nepustila. K takejto istote ju viedla ich úspešná ročná spolupráca v Českej televízii. Natáčanie aj postprodukcia prebiehali za absolútnej vzájomnej dôvery celého tímu. Režisérka v priebehu natáčania rýchlo zahodila obavy z neúspechu a nakoniec označila samotnú spoluprácu s Dorotou ako zážitok.
Napriek všetkým priaznivým okolnostiam do Dorotinho života a teda aj do filmu zasiahli dva zásadné zvraty, a to rozpad manželstva s Johnnym a šokujúce odhalenie týrania nevinných detí šéfom sirotinca Happy home. Dokonca sa prišlo na to, že deti až na pár výnimiek ani siroty nie sú. V tejto fáze sa režisérka filmu obávala, že celý film spolu s výjazdom do Nepálu bol zbytočný, ale podarilo sa dotiahnuť ho do úspešného konca. To zatiaľ neplatí o prípade šéfa sirotinca, ktorého sa napriek mnohým dôkazom stále nepodarilo dostať do basy. Väčšinu detí sa našťastie podarilo umiestniť do pôvodných rodín, kde ich Dorota naďalej podporuje.
Tento ojedinelý dokument osloví nielen cestovateľov a dobrodruhov, ale zároveň upozorní na problémy o ktorých sa príliš nehovorí, čo môže vzbudiť u ľudí záujem pomôcť. Jedinou nevýhodou filmu je, že si kvôli niektorým vyššie spomenutým špecifickým vlastnostiam nenájde cestu ku každému typu diváka. Hoci je teraz domovom Doroty Nvotovej na čas Bratislava, do Nepálu sa plánuje vrátiť. Vďaka úspešnej spolupráci s Vendulou Bradáčovou je dokonca možné, že nás táto dvojica v budúcnosti prekvapí nejakým ďalším filmovým počinom.
