Gádžo dilo

Originálny názov: Gadjo Dilo

Žáner: dráma / komédia
Minutáž: 98 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko / Rumunsko
Rok: 1997
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Tony Gatlif
Scenár: Tony Gatlif
Kamera: Eric Guichard
Hudba: Tony Gatlif
Hrajú: Romain Duris, Rona Hartner, Izidor Serban, Ovidiu Balan

V máji tohto roku sme mohli vidieť v našich kinách netradičný artový film pod názvom Transylvania, ktorý rozprával príbeh Francúzky, ktorá hľadá v severnej časti Rumunska svojho milenca, ktorý jej ušiel z Paríža. V recenzii na tento film som spomínal, že režisér Tony Gatlif (takisto aj scenárista a autor hudby) týmto filmom pokračoval vo svojej hlavnej tematike, ktorá sa týka jeho koreňov, čiže jeho filmy rozprávajú príbehy Cigánov v rôznych častiach Európy. Takisto som v recenzii spomínal, že jeho najlepším filmom jej pravdepodobne film Gádžo dilo (dá sa voľne preložiť ako Bláznivý cudzinec), ktorého príbeh sa na dej Transylvanie vo viacerých veciach podobá. A teraz si môžeme v kinách pozrieť aj tento film a porovnať, či je naozaj lepší ako Transylvania.

Na začiatku filmu sledujeme na prvý pohľad tuláka, ktorý je ale v skutočnosti Francúz Stéphane. Stéphane sa v tuhej rumunskej zime chce dostať na pravý rumunský vidiek, pretože sa pokúša nájsť rómsku speváčku Noru Lucu. Snaží sa ju nájsť kvôli tomu, že jeho otec na smrteľnej posteli neustále počúval kazetu s jej spevom, ktorú nahral práve niekde na rumunskom vidieku. Blíži sa noc a Stéphane sa chce niekde ubytovať, až sa mu podarí stretnúť starého Cigána Izidora, ktorý zapíja uväznenie svojho syna a nakoniec Stéphana opije a zoberie ho do svojho domu, aby si oddýchol.

Ráno sa Stéphane prebudí v obrovskej cigánskej osade na okraji „bielej“ dediny. Postupne spoznáva miestne zvyky a stane sa súčasťou komunity najmä vďaka Izidorovi, ktorý v ňom vidí svojho syna a hrdí sa tým, že to je jeho Francúz. Stéphane je fascinovaný týmto svetom, ale takisto nezabúda na dôvod svojej cesty do Rumunska, keď sa snaží presvedčiť Izidora aby mu našiel Noru Lucu. Izidor mu ale takmer úplne nerozumie a tak musí pomôcť Cigánka Sabina, ktorá jediná v komunite rozumie po francúzsky, pretože bola v Belgicku s mužom, ktorý tam zostal. Sabina a Stéphane sa čoskoro stanú nerozlučnou dvojicou…

Cigánska osada, kde sa Stéphane ráno prebudí je na nerozpoznanie od tých našich, ktoré sa dajú nájsť po celom Slovensku. Špina, otrhané oblečenie, krádež elektriny a zbieranie dreva po blízkych lesoch (niet sa čo čudovať, že aj tamojší „bieli“ obyvatelia pri tejto osade neznášajú Cigánov podobne ako je to u nás). Stéphane je z počiatku mimo z ich spôsobu života, dokonca sa snaží aj upratať Izidorovu chajdu, za čo ho celá dedina vysmeje a Izidor začne naňho kričať, že prečo mu spôsobil takú hanbu. Postupne ale začne spoznávať Cigánov z tej druhej strane, keď je čoraz viac fascinovaný ich muzikálnosťou (Izidor je huslistom v cigánskej kapele, ktorá chodí hrať na svadby) a temperamentom, ktorý sa len ťažko dá porovnať s Francúzmi.

To čo som vyčítal filmu Transylvania, teda že sa film postupne presúval z bujarej nálady prvých minút k hĺbavým poetickým scénam na konci, je v prípade Gádžo dilo úplne naopak, keď tu sú tie poetické, smutnejšie scény na začiatku filmu a režisér Tony Gatlif postupne graduje atmosféru, keď čoraz viac zamotáva do filmu práve búrlivý temperament etnika a skvelú cigánsku hudbu, ktorá ma nemalý podiel na kvalite celého filmu. Koniec už síce nie je tak optimistický ako celý film, ale to nemení nič na fakte, že Gádžo dilo je film naozaj lepší ako Transylvania, keď sa „zábavnosťou“ môže porovnať napríklad s Kusturicovým film Dom na vesanje. Ak máte chuť spoznať Cigánov aj z inej stránky než sú problémy s nimi na Slovensku, tak si pozrite tento film, ktorý za pozretie určite stojí.