Zackovi Snyderovi sa už v prvých rokoch režisérskej kariéry podarilo to, o čom väčšina filmových tvorcov sníva celé desaťročia. Publikum zaujal mimoriadne originálnym autorským rukopisom a neprešľapuje na jednom mieste, práve naopak. Úspešne sa venuje rozmanitým žánrom, pričom výsledky jeho práce sú nápadné umelecky aj technicky.
Legend of the Guardians: The Owls of Ga'Hoole
animovaný, dobrodružný, fantasy
2010 / 97 min. / MP 12
USA / Austrália
Réžia
Zack Snyder
Scenár
John Orloff, Emily Stern
Ihneď po uvedení v kinách vysvitlo, že Zack Snyder sa bude musieť vyrovnať s prvým režisérskym neúspechom svojej dosiaľ mimoriadne úspešnej kariéry. Zlou správou pre investorov je, že animovaný príbeh o sovách napriek pomerne skromnému, 80-miliónovému rozpočtu výrazne sklamal po finančnej stránke a oproti klasickým animákom s veľkými ambíciami, ktorých sa každoročne objaví niekoľko, je s tržbami približne 60 miliónov dolárov z kín v USA len chudobným príbuzným.
Nízke zisky svedčia o tom, že film Ga’Hoole: Legenda o strážcoch nedokázal udržať krok s ďalšími animovanými počinmi vo formáte 3D, ktorých sa počas roku 2010 zrodilo neúrekom. Najväčším problémom je, že konkurenčné animáky automaticky patria do kategórie „film pre celú rodinu“, „pre deti aj ich rodičov“, a podobne. Kam však zaradiť trojrozmernú hrdinskú fantasy, ktorá balansuje medzi predvídateľným príbehom pre deti a drsným vizuálnym dobrodružstvom pre dospelých? Odpoveď zostáva niekde v strede, spolu s nečakane nízkymi tržbami a ešte nečakanejšími rozpačitými ohlasmi. Sovia cesta za dobrodružstvom očividne nenadchla ani deti, ani dospelých.
Mladý Soren žije so svojimi súrodencami v rodičovskom hniezde, večery trávi počúvaním legiend o mýtickom mieste na druhej strane mora, kde žije spoločenstvo vznešených a cnostných sovích strážcov, odvekých bojovníkov proti bezpráviu a útlaku. Ako každá mladá sova, aj on verí, že strážcovia sú skutoční, že raz nejakého uvidí. A pochopiteľne, sníva o tom, ako sa raz stane jedným z nich. Jeho pokojné detstvo sa mení na rýchlu a nebezpečnú cestu k dospievaniu vo chvíli, keď spolu s bratom nedobrovoľne opúšťa domov a končia v sirotinci pre opustené mláďatá, ktorý je v skutočnosti otrockým pracovným táborom.
Okamžite nadväzuje priateľstvo s ďalšími sovami s rovnako smutným osudom, sleduje bratov rýchly prerod na zloducha a uvedomuje si, že musí uniknúť. Niekto predsa musí utiecť a hľadať sovích strážcov, aby im pomohli. A ten niekto by pri troche šťastia mohol byť on. Sorenovo putovanie je klasickou cestou hrdinu, ktorý za pomoci verných spoločníkov a niekoľkých šťastných náhod dospieva a mení sa z neskúseného sovieho mláďaťa na bojovníka.
Počas tejto hrdinskej cesty sa na strane tvorcov objavuje niekoľko problémov. Knižná predloha, resp. použitie hneď troch jej úvodných častí, je zložitým príbehom, v ktorom figuruje takmer tucet dôležitých postáv. Scenáristi John Orloff a Emily Stern dostali nedostatočný priestor, museli rozvetvený dej natlačiť do 97 minút a je logické, že za hodinu a pol sa diváci nemôžu s charaktermi dostatočne zoznámiť. Soren, jeho priatelia a ich charakterové vlastnosti sú preto iba načrtnutí, rovnako ako prostredie, ktoré tvorí základ príbehu.
Film stavia na jednoduchej a dobre známej zápletke o vytrhnutí z rodinného šťastia, na súboji dobrého a zlého brata, ktorý poznáme už z Biblie a jednotlivé časti príbehu vždy ústia v efektnú akčnú scénu. Hodina a pol je jednoducho málo. Vyrozprávanie dramatických prvkov filmu preto pôsobí uponáhľane a upadá do úzadia, je v tieni epických bojových scén a ich nespornej technickej dokonalosti. Odkazy na fašistickú diktatúru, vymývanie mozgov a iné smutné politicko-kultúrne fenomény mladší diváci nemajú šancu zachytiť a správne pochopiť, skúsenejšia (staršia) časť publika ich síce dešifruje bez problémov, ale mnohí z nich sa neprenesú cez jednoduchú, ľahko predvídateľnú zápletku.
Technická stránka filmu je na špičkovej úrovni, ako sme už u Zacka Snydera zvyknutí. Hoci pracoval s niekoľkonásobne nižším rozpočtom, než je bežné u renomovaných animovaných filmov, dokázal ponúknuť publiku oku lahodiacu kombináciu spomalených záberov a reálne pôsobiacich bojových scén, ktorým pristrihlo krídla zaradenie filmu do kategórie mládeži prístupné od 12 rokov. Starší diváci už po niekoľkých minútach akcie budú túžiť po vyššom ratingu.
3D efekt je nádherný a absolútne vydarený, používaný s citom – väčšina záberov nevystupuje z plátna, ale smeruje skôr do hĺbky. Samotné sovy sú pravdaže dokonalé až po posledné pierko na krídle, ich mimika je nečakane prepracovaná, zvládajú prejavy radosti, milé gestá, no nemajú problém prejaviť ani negatívne emócie. Samozrejme, nechýbajú ani bojové prilby a drápy, pri ktorých si Zackovi verní fanúšikovia nostalgicky zaspomínajú na rev Gerarda „Leonidasa“ Butlera. Ani tá najcool sova však nikdy nebude tak cool ako on. Je totiž animovaná a určená primárne pre oveľa mladších divákov.
Pravdou však je, že málokto pôjde z kina vyslovene sklamaný, najmä po 3D projekcii. Navyše, tentoraz neurazil ani slovenský dabing. Ak tvorcom odpustíte otravne dlhý názov, jednoduchý príbeh a pokusy o detinský humor a zachytíte aj niekoľko skutočne pekných momentov, čaká vás príjemná, zábavná hodina a pol v spoločnosti animovaného sovieho bojovníka, spoznáte jeho priateľov a nepriateľov a užijete si nádhernú vizuálnu stránku tohto animáku, ktorý hľadal svojich divákov, no nenašiel ich.
Napriek nesporným remeselným kvalitám a dokonalej technickej stránke je Ga’Hoole: Legenda o strážcoch síce príjemne nenáročným a v istom zmysle veľmi trúfalým a originálnym, no aj tak iba priemerným filmom nedefinovateľného žánru, ktorý nedokáže na dlhšie utkvieť v pamäti.