Ghost in the Shell
Schránka bez duše

Pokúšať sa sfilmovať čokoľvek kultové je vždy chúlostivé. Najväčšie šance sú, že spokojný nebude nikto, ale keďže sa na to aj tak pôjde pozrieť dostatočný počet ľudí, komerčne je to lákavé. Ja to známa pasca najmä pre hollywoodskych filmárov a čoskoro do nej možno spadnú aj Francúzi so sériou Valerian.

Ghost in the Shell sa v podobe mangy dostal medzi ľudí prvýkrát v roku 1989. Na Západ výraznejšie prenikol až o šesť rokov neskôr už v podobe anime. Nasledovali ďalšie filmy, televízne spracovania, či seriál. Kultovému statusu pomohlo zaiste aj to, že sa aj týmto titulom výrazne inšpiroval Matrix.

Hraná verzia filmu prichádza v prvom rade veľmi neskoro. Cyberpunková kultúra 90. rokov zažívala svoj vrchol práve v čase uvedenia pôvodného filmu do kín a po roku 1999 sa aj vďaka trilógii Matrix akosi vytratilo všetko kúzlo tohto svojského podžánru science-fiction. Japonské manga a anime diela boli pritom výdatným rozšírením skôr literárneho prístupu k cyberpunku v americkej tvorbe.

Dnes nám však ich ústredné motívy a témy až tak veľa nehovoria, čo samozrejme nebráni tomu, aby sme sa k tým najlepším dielam žánru vracali, ťažko to však ospravedlňuje vznik takýchto pokusov. Hraná verzia Ghost in the Shell stratila všetko kúzlo originálu a je tam badať výrazné nepochopenie toho, o čom to vlastne bolo.

Na film sa výborne pozerá. Sci-fi Tokio blízkej budúcnosti môže byť pre mnohých príťažlivé, pre iných je taká zasa Scarlett Johanson, ktorá mimochodom vôbec nehrá zle. Po tom, čo sme ju videli vo francúzskej akčnej snímke Lucy, boli pochybnosti na mieste, ale tu to dala o triedu lepšie. Myšlienkový a filozofický aparát originálu sa však vôbec nepodarilo preniesť. Ostáva nám akási prázdna ponáška na niečo dávno stratené.

Mnohé scény sú z anime až otrocky okopírované, deje sa tu cca to isté, ale nič to s vami ako divákom neurobí. Prenesené bolo to, čo môžeme vidieť, ale nie to, čo môžeme počuť a na akékoľvek precítenie môžete rovno zabudnúť. Scenár priniesol oproti predlohe viacero na prvý pohľad drobných zmien, ktoré však majú významný dopad na celý príbeh, jeho vyznenie i zámery. Z pôvodnej spoločenskej kritiky a úvah o tom, aký dopad môžu mať sieťové a robotické technológie na človeka a jeho vnútorný svet, neostalo nič.

Príbeh si ide vlastným smerom a nedá sa s originálom porovnávať. Je až zarážajúce, ako sa to podobá a pritom je to o úplne niečom inom. Samozrejme, to by vadiť nemuselo, ak by to zároveň nebolo o ničom. Ideová vyprázdnenosť však nebola nahradená ničím novým.

Nerozumiem tomu, ako sa Angličan Rupert Sanders bez predchádzajúcich skúseností (tri krátke filmy nemôžeme počítať) dostal k režírovaniu veľkorozpočtových hollywoodskych snímok, ale v roku 2012 mu zverili fantasy Snehulienka a lovec, ktoré si vyslúžilo rovnako zmiešané reakcie kritiky i divákov ako aj jeho aktuálna novinka Ghost in the Shell. Nejde mu to vyslovene zle, ale mal z postavy Motoko a jej predstaviteľky Scarlett Johansson vytĺcť viac.

Takto nám totiž ostáva z dnešného pohľadu vizuálne a scénicky zaujímavý film so stokrát prevarenou zápletkou, ktorá nenadchne, ani nezabaví.

---