Goyove prízraky

Originálny názov: Goya’s Ghosts

Žáner: historická dráma
Minutáž: 115 minút
Krajina pôvodu: Španielsko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Miloš Forman
Scenár: Miloš Forman, Jean Claude Carriere
Kamera: Javier Aguirresarobe
Hudba: Varhan Bauer
Hrajú: Natalie Portman, Javier Bardem, Stellan Skarsgård, Randy Quaid

Miloš Forman sa po nádhernom Muži na Mesiaci načas stránil filmového sveta, a tak jeho najnovšia produkcia zákonite vyvolala astronomické očakávania. Navyše je to opäť historická dráma, tentoraz z čias španielskej inkvizície a v titule nesie meno slávneho maliara Francisca Goyu. Žeby ďalší Amadeus?

Po fantastických úvodných titulkoch sa ocitáme v Španielsku v období krátko pred francúzskou revolúciou. Mních Lorenzo sa angažuje v inkvizícii a maliar Goya pracuje na portréte nádhernej Ines, ktorá sa stane v jeho živote oveľa významnejšou než obraz. Nezmyselné pravidlá inkvizície majú za následok to, že je pred tribunál predvedená aj ona. Je obvinená z maximálnych absurdností (viete si predstaviť, že visíte na mučidlách za to, že vám skratka nechutí bravčové?) a vynútia od nej priznanie, ktoré je, samozrejme, považované za právoplatné. Je uvrhnutá do žalára a mních Lorenzo so znepokojivo príjemným úsmevom večeria s jej rodinou. Po pätnástich rokoch inkvizíciu rozpustia a Ines sa dostáva na slobodu. Vyhľadá Goyu s jedinou prosbou: Nájdi moju dcéru.

Tak hneď na úvod sklamanie, žiaden Amadeus ani Prelet nad kukučím hniezdom sa nekoná. Koná sa však veľmi dobrý film s mimoriadne pôsobivou atmosférou, geniálnou hudbou a výbornými hereckými výkonmi. Forman síce tentokrát nenechal diváka s otvorenými ústami „čučať“, ale privodil mu zvláštny úsmev, ktorý po cely čas nosil na plátne Lorenzo. Prízraky sa vydarili, i keď nie tak, ako by sa na režiséra Formanovho formátu (he, fajn spojenie) patrilo. Miestami sú totiž fakt únavné a celý ten tvorivý elán, ktorý robí Formanove filmy výnimočnými, prichádza až po takej pol hodinke, aj to len občas.

V hlavnej úlohe, či skôr by sa patrilo povedať v hlavných úlohách, sa predstavila Natalie Portman: Ines v mladosti, zlomená Ines, ktorú prepustili s väzenia, a napokon stelesnila aj jej dcéru Aliciu. Natalie zvládla všetky tri úlohy na jednotku (keď chcete, aj s hviezdičkou). Uveríte jej naivnú podobu Ines i jej staršiu a žalárom zlomenú verziu, rovnako ako divoký temperament Alicie. Záporný charakter mnícha Lorenza si strihol Španiel Javier Bardem. Spočiatku na plátne síce pôsobí ako päsť na oko, ale dajte seňorovi Bardemovi čas. Pri jeho scénach s Ines budete totiž pre istotu skúšať, či vám ešte bije srdce, keďže vtedy ako herec maximálne boduje. Čert zober ten ultra silný prízvuk, tento part mu jednoducho sadol. Nuž a na záver by sa patrilo spomenúť aj škandinávskeho herca Stellana Skarsgårda (Goya). I keď sa film postavou samotného maliara zaoberá minimálne, všetok ten čas Skarsgård dokázal do stotiny využiť.

K výhradám: Formanovi vyčítam najmä odfláknutý scenár. Niektoré scény vyznievajú nechcene smiešne (ono, zopárkrát som sa v kine fakt schuti rozosmial) a zvlášť v prvých minútach, kde si to najviac zrejme odniesli Javier a Natalie, pri ktorej si niektoré perly skutočne mohol odpustiť. Neskôr, asi od scény Inesinho mučenia (mimochodom, jedna z najlepších vo filme), je to už v zásade lepšie. Až na záver: narýchlo uzavretý osud Alicie a celkové vyvrcholenie ma nechali dokonale chladným. Je mi jasné, že lepšie sa pozerá na 115-minútový film, než na nejaký štvorhodinový opus, ale strihanie je v mnohých momentoch cítiť a zvlášť pri takej vďačnej postave ako Alicia je to fakt škoda.

Čo je naopak skvelé, je atmosféra, ktorá skutočné navodzuje dojem, že sa nachádzate v Španielsku za čias inkvizície. Ďalej je to famózna hudba. Pred skladateľom klobúk dole. Keď čakáte pri úvodných titulkoch potvrdenie, že ste skutočne na filme Miloša Formana, prejdete sprchou temných chorálov a bubnov a pocit, že nad vami bdie oko Božie, je nezmazateľný. Herecké výkony som už spomínal a snáď mi neostáva nič iné než tradične pochváliť Formanovu réžiu. I keď sa v úvode prebúdza zo sedemročnej pauzy, dokazuje, že patri medzi špičku vo svojom fachu.

Niečo pre potenciálnych divákov tohto filmu: ak chcete ísť na film o Franciscovi Goyovi, radšej si počkajte, kým po jeho životopise siahne niekto iný, keďže v Goyových prízrakoch nevystupuje ako ústredná postava. V celom filme figuruje skôr ako tichý pozorovateľ udalostí okolo seba. A ak chcete ísť na film, od ktorého čakáte podobnú šupu, akú ste zažili pri Amadeovi alebo pri Prelete nad kukučím hniezdom, budete takisto sklamaní, hoci možno nechýbalo veľa.