Grandhotel Budapešť

Dievča v kabáte vzorného pionierskeho strihu s viacerými odznakmi prichádza k pomníku uznávaného spisovateľa, sadne si na lavičku na cintoríne a začíta sa do knihy. Vážny spisovateľ začína prepisovať príbeh zo svojej mladosti „presne tak, ako sa odohral“. V sústredení ho skoro vôbec neruší neposedný vnuk: „Prestaň s tým!“ Ako mladý talent sa dostáva do chátrajúceho hotela Grand Budapešť, spomínajúceho na zašlú slávu. Tu stretáva starnúceho, legendami opradeného majiteľa Zera Moustafu a ten mu vyrozpráva, ako hotel získal, keď bol ešte sám ucho.

Hneď na začiatku sa tak viacnásobne odstupňuje zdroj rozprávania a cez spisovateľovo ubezpečovanie o autentickosti príbehu zaznieva aj ironické spochybnenie akéhokoľvek súvisu so „skutočnými udalosťami“. Časové roviny napočítate minimálne štyri, zoradené regresne: prológ s „pionierkou“ ako súčasnosť po spisovateľovej smrti; spisovateľ v staršom veku uvádza príbeh; spisovateľ v mladšom veku spoznáva Moustafu, majiteľa pustnúceho hotela; hlavná dejová línia s mladučkým Zerom a Gustavom.

Minimálne štyri preto, lebo aj hlavný príbeh krájajú viaceré odskoky, odbočky a slepé uličky. Štuchanie do učebnicového deje- a zeme-pisu a fraškovitá nálada pripomínajú Šulíkovu Krajinku. Táto krajinka je tiež zároveň špecifická aj fiktívna: stredná Európa, štát Zubrowka. (Poľsko a Transylvánia a bohviečoešte v jednom.) Podobne obdobie: bezvetrie pred nacistickou agresiou; spoločnosť dedičných titulov a honosných sídel držia pokope už len zvyky, peniaze, rojkovia a prispôsobiví imigranti.

Andersonovské panoptikum excentrických postáv, absurdný humor, symetrické kompozície záberov a starostlivosť vo voľbe prostredí, povýšených na úroveň plnoprávnych charakterov (hotel, väzenie, múzeum, kláštor) na mnohé odkazujú, ale v súdržnom celku sa nedajú zameniť s ničím iným. V každom ďalšom filme dokazuje a prehlbuje svoju osobitosť. Píše si scenáre, produkuje, obsadzuje stále znovu obľúbených hercov (okrem iných Bill Murray, Owen Wilson, Jason Schwartzmann, Anjelica Houston, Willem Dafoe, Adrien Brody) a opakovane spolupracuje s ďalšími kľúčovými členmi štábu (kameraman Robert D. Yeoman, strihači David Moritz a Andrew Weisblum, skladatelia Mark Mothersbaugh a Francúz Alexandre Desplat).

Recepčný Gustave (Ralph Fiennes), u ktorého sa Zero (áno, Nula; Tony Revolori) hlási o prácu, vstupuje do deja popovým slovníkom ako „vyjebaný zlatokop“, ktorý obšťastňuje staré, márnivé, neisté a osamelé blondíny, napríklad madam Desgoffe-und-Taxis (Tilda Swinton). Robí to však kvázi nezištne, má tie rašple rád, rád s nimi spáva a plní iné ich potreby. Je dokonale diskrétny, šarmantný (bez litrov parfému ani na krok), no zároveň veľkohubý a nepraktický. Jednu chvíľu moralizuje o hodnotách, v ďalšej svet označí za plný bastardov, vrátane seba. Navoňaný, okúzľujúci bastard, čo sa snaží o zachovanie úrovne starej Európy alebo aspoň jej pozlátka. (Zero pre spisovateľa-rozprávača poznamenáva, že noblesa, ktorú Gustave udržiaval, bola už vtedy len spomienkou.)

Režisérov filmový „svetonázor“ sa odhaľuje, keď Zero, zaujatý titulkom, kupuje v stánku noviny. Prináša ich Gustavovi, vidíme detail na prednú stranu, kde sa vyníma nadpis o začiatku vojny (odkaz na nacistov a na druhú svetovú). Ale to nie je informácia, ktorá ich zaujjíma – na spodku stránky sa nachádza článok o smrti madam D., Gustavovej zvráskavenej lásky. Táto scéna objasňuje, že Wes Anderson nechce ilustrovať „veľké dejiny“ osobnými historkami (a históriami). Naopak, „veľké dejiny“ sú preňho ilustráciou, pozadím osobných príbehov, individuálny osud je dôležitejší ako masové hnutia.

Je sympatické, že si nevyberá osoby výnimočné istým spôsobom alebo vlastnosťou (alebo privilegovaným pôvodom). V skutočnosti je dôsledne demokratický, pretože jeho „hlavný“ hrdina je imigrant tmavšej farby pleti, ktorý zdedí symbol európskeho luxusu a statusu, exkluzívny hotel v Alpách. A to preto, lebo si ho zaslúžil vlastnou pracovitosťou a oddanosťou. Zároveň je to príklad smutno idealistického pohľadu na (strednú) Európu – ako na časť sveta, kde by sa mohol uplatniť ktokoľvek na základe svojich schopností, ak by ju nerozdeľovali a neničili spory, „občas“ ústiace do masového vraždenia. Zero uteká pred utrpením v starej vlasti práve sem. Anderson správne vníma, že Európa ponúka toľko šancí, koľko utrpenia. Podľa toho, na akú stranu sa práve dejiny vychýlia.

Madam D. z nesmrteľnej lásky odkazuje Gustavovi rozmermi malú, no neoceniteľnú časť svojho majetku: vzácny renesančný obraz. Gustave so Zerom si prichádzajú dedičstvo vyzdvihnúť na jej zámok. Pozostalá rodina vykonanie závetu tak trochu blokuje a Gustave so Zerovou pomocou svoj obraz tak trochu zo zámku ukradne. Situácie, v ktorých sa Gustave a Zero ocitajú, sú stále dobrodružnejšie a nerealistickejšie, vrcholiac v animovanej naháňačke sociopatického vraha Joplinga (Willem Dafoe) v službách Dmitriho Desgoffe-und-Taxis (Adrien Brody) so Zerom a Gustavom na lyžiach a saniach dole strmým, zľadovateným alpským terénom. (Prepáčte: skloňovanie poangličtených germánsko-románsko-slovansko-židovsko-arabských mien je pre mňa španielskou dedinou.)

Medzičasom sa Gustave pričinením upätého, no spravodlivého fúzkatého inšpektora Henckelsa (Edward Norton) dostáva aj do väzenia. Tu Anderson opäť exceluje vo svojej parádnej disciplíne – obracaní stereotypov naruby. Zženštilý Gustave si bez problémov nachádza medzi väzňami kamarátsku partiu, vedenú starým vlkom Ludwigom (Harvey Keitel) a priaznvcov má aj medzi poloimbecilnými hromotĺkmi. Spoločne zosnovajú aj uskutočnia brilantne nepravdepodobný plán úteku z nedobytnej skalnej pevnosti. S minimálnymi stratami. Gustava už vonku čaká Zero a kým ostatní trestanci naskakujú do autobusu, podarená dvojica organizuje pomoc cez celoeurópsku tajnú sieť hotelových recepčných telefonátom z búdky v poli. Aká príhodná infraštruktúra!

Renesančné obrazy, jemnučké cukrárske špeciality, telefónne búdky uprostred ničoho, vzácne žiarivé drobnosti vymykajúce sa zo svojho okolia, to sú typické rekvizity Grandhotela Budapešť. Podobne možno opísať aj Andersonove postavy. Prenesene, napokon, celý film.

---