High Life
Mystická sci-fi odysea, ktorá klame telom

Francúzska režisérka Claire Denis má za sebou extrémne dlhú a plodnú kariéru, ktorá číta 14 vlastných dlhometrážnych filmov. Okrem toho veľa kraťasov a pracovala aj ako asistentka réžie, napríklad s legendárnym Wimom Wendersom pri road-movie Paríž, Texas či s Jimom Jarmuschom na jeho filme Mimo zákon. Najnovší počin High Life je prvý režisérkin film v anglickom jazyku. Výber témy, prostredia i hlavnej postavy evokuje vybočenie zo štandardných artových hraníc smerom k mainstreamu, avšak opak je pravdou. Autorkin rukopis je jasne badateľný aj pri tejto podivnej, netradičnej snímke.

Ústrednou postavou filmu je Monte (Robert Pattinson), usvedčený zločinec odsúdený na smrť. Namiesto toho, aby sa smažil na kresle či dostal smrteľnú injekciu, s ním má vládny program iné plány. Stane sa súčasťou vedeckého projektu. Spolu so skupinou ďalších trestancov prežíva na vesmírnej lodi s cieľom nájsť alternatívne zdroje energie z čiernej diery. Táto časť naratívu dosť pokrivkáva a postráda logiku. (Načo vysielať trestancov?)

Okrem Monteho sa stretávame s postavami, s ktorými sa divák nemá ako stotožniť. Rôzni kriminálnici v podstate len plnia epizódnu funkciu a z vágnych dialógov sa dozvedáme len čo-to málo z ich pozadia. Vyčnieva hlavne despotická doktorka Dibsová (Juliette Binoche), pripomínajúca psychicky narušenú dominu, ktorá využíva ostatných členov posádky výmenou za drogy. Práve Dibsová je hybnou silou veľkej časti príbehu, keďže jej motívy a konanie dávajú zmysel a filmu poskytujú celkom nový rámec. Jej drastické pokusy o umelú reprodukciu ponúkajú divákom možnosť zamyslieť sa nad životom a smrťou, nad otázkou prežitia a reprodukcie v ďalekom vesmíre. Práve Dibsovej konanie, hraničiace s morálnosťou, otvára nové príbehové línie a celkovo ženie snímku vpred.

Pomerne zaujímavý námet sneočakávanými zvratmi ale naráža na množstvo logických chýb a barličky v scenári priam bijú do oči. High Life nie je štandardnou sci-fi vyvražďovačkou či bojom o holý život v nehostinnom prostredí. Obsahuje pomerne komplikovaný roztrieštený nelineárny naratív, ktorý oživuje inak letmo plynúci príbeh. Monteho sledujeme v rôznych fázach jeho pobytu na lodi. Monteho vzťah k dcére, ktorá sa mu narodila na lodi, scenár delí na fázu, kde je Willow ešte bábätko, a fázu puberty. Toto je východiskový bod filmu, od ktorého sa odrážame a postupne odkrývame časti skladačky.

Monte je hlavne v úvodnej polovici a vlastne po väčšinu filmu dominantným charakterom. Logicky tak vychádza, že film sa opiera o Pattinsona, ktorý sa stále snaží dokázať, že nie je len sladučkým upírom z tej nešťastnej série. Treba podotknúť, že sa mu to dá veriť, ale na druhú stranu z môjho pohľadu nejak neexceluje. Sci-fíčok s obmedzeným budgetom, ktoré stoja na silnom hereckom výkone, je habadej, no podľa môjho názoru to Pattinson nie je schopný utiahnuť úplne sám (na rozdiel od Sama Rockwella v Moon). Uvidíme, ako s ním popracuje Christopher Nolan vo svojom novom projekte.

Na hercoch to teda nestojí, ale spôsob, akým je príbeh podaný, dáva filmu nádej na to, aby nenudil, nútil diváka pýtať sa otázky, držal ho v napätí a v neposlednom rade otvára priestor na celkom zaujímavú hru so symbolikou a estetikou. Artové spracovanie je príjemné, odpustiť sa dajú aj klišoidné sci-fi zábery, ktoré mi pripadali ako ilustračky zameniteľné do mnohých podobných projektov, zbúchané čo najlacnejšie a najrýchlejšie. Efektovo však treba pochváliť čiernu dieru, ktorá sa dosť podobá fotke, ktorú NASA zverejnila pol roka po premiére filmu.

Prekvapilo ma, že na takom malom priestore s pozvoľným tempom stopáž ubehá pomerne prirodzene. Festivalove sci-fi je vždy krok do neznáma, no pri High Life to celkom funguje, aj keď nad mnohými drobnosťami treba prižmúriť oči. Najmä z hľadiska nelogického konania postáv, ktoré niekedy smeruje až do wtf momentov. Na druhú stranu, snímka otvára priestor pre čisté emócie, psychologickú sondu do vnútra vydedencov a explicitné sexuálne scény, ktoré výborne budujú napätie a stojí na nich veľká časť naratívu. Niekedy z toho až smrdel Haneke. Treba však uznať, že presne tieto ingrediencie, tak typické pre francúzsky artový film, fungujú v podstate v úplne odlišnom dejovom, časovom i priestorovom zasadení.

High Life polarizuje divákov. Pre niekoho nudná, rádoby filozofická, sebastredná hovadina, pre iných komorná expresionistická rozprava tak málo vídaná v sci-fi kabáte. Na každým šprochu je pravdy trochu, no film jednoznačne stojí za pozornosť. Nemusí to byť snímka na viaceré pozretia, no za skúšku jednoznačne stojí. Zvláštnym spôsobom rozprávania mi pripadá ako kompilát dvoch pomerne odlišných filmov, s rôznou kvalitou i výpovednou hodnotou, doplnený výbornou hudbou, zlostnou, surovou nahotou a veľmi zaujímavým klimaktickým záverom. Jednoducho čudné, ale tak dobre.

---