Hitman

Originálny názov: Hitman

Žáner: Akčný/thriller/krimi
Minutáž: 100 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko/USA
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Xavier Gens
Scenár: Skip Woods
Kamera: Laurent Barés
Hudba: Geoff Zanelli
Hrajú: Timthy Olyphant, Olga Kurylenko, Dougray Scott, Robert Knepper, Ulrich Thomsen, Henry Ian Cusick

Pri premýšľaní nad ideálnou pracovnou náplňou mnohým z nás nemôže než nezísť na um, aké by asi bolo vžiť sa do kože bezcharakterného východoeurópskeho despotu (napríklad prezidenta), zarasteného obchodníka so zbraňami, či bohémskeho drogového lorda. Bezodné bankové konto a s tým súvisiaca náklonnosť bezchybne tvarovaných dám, dostatok adrenalínu počas pracovných stretnutí s obchodnými partnermi a pochopiteľne divoké žúry s kozmopolitnou spoločnoťou, AK-47čkami po stoloch a bielym dezertom z Kolumbie na zemi. Kto by odolal? Aj najstráženejší podliak sa však z času na čas musí niekam vydať osamote. A práve vtedy sa môže dostať do nezávideniahodnej situácie. Ani si to nestihne uvedomiť a už sa hystericky zmieta zo strany na stranu a snaží sa strhnúť si z krku oceľovú šnúrku, ktorá sa nekompromisne zarýva čoraz hlbšie do krku. Po necelej minúte je už po všetkom a po náhodnom okoloidúcom zostalo len otvorené kúpelňové okno. Asi to tak musí byť. Pokiaľ by sa nepodnikali podobné „regulačné opatrenia“ , len málokoho by bavilo byť zamestnaný v legálnom biznise, či pravidelne vyplňovať daňové priznania.

Zatiaľ čo skúsený členovia Yakuzy, Sicílskej, či Ruskej mafie by patráním po nepozvanom hosťovi mohli stráviť dlhé týždne, znalci videohier majú v tomto prípade navrch. Plešatý, tichý a vždy presný vraždiaci stroj číslo 47 im zaiste netreba predstavovať. A práve im by sa filmové spracovanie počítačovej tetralógie Hitman mohlo pozdávať asi najviac. I keď sa domnievam, že títo budú musieť stráviť čudesnú premenu ich obľúbeného hrdinu s akútnym nedostatkom prejavovaných emócií na vnútorne trošku rozhádzanú chodiacu smrtku. Internetové fóra sú stále plné dohadov, či Timothy Olyphant (inak nepríliš výrazný záporák z poslednej Smrtonosnej pasce) je výsledkom odvážneho kastingového výberu, či nutným kompromisom vyplyvajúcim z nízkych produkčných nákladov (film sa netradične natáčal v Bulharsku, ktoré tu zastupuje Moskvu). Pôvodný, digitálny Hitman je nepochybne starší a „vysušenejší“, ale najmä za každých okolností kamenný a strohý. Olyphant na mňa pôsobil ako zabudnutý, dobrácky model po chemoterapii, ktorý vlastne nechce strielať, ale zamestnávatelia ho k tomu jednoducho prinútili. Ešte k tomu v tvári nie je ani zďaleka taký ostro tesaný ako by sa na nájomného zabijaka patrilo. Do očí to bije najmä v scéne, keď po ňom ide nasadený konkurenčný zabijak, ktorý takmer do bodky spĺňa fyziologické rysy pôvodnej počítačovej postavy.

Príbeh pochopiteľne zaváňa povinným béčkovým klišé, ktoré je pre filmy v ktorých je uvedený ako producent Luc Besson trademarkom. Agent 47 je nasadený do akcie, ktorá spočíva v likvidácii potencionálneho ruského prezidenta. Niečo sa však zvrtne a muž v čiernom je zrazu prenasledovaný Interpolom, FSB i svojimi bývalými zamestnávateľmi. Napriek prekérnej situácii sa s ňou za pomoci odkopnutého „dievčaťa na predaj“ Niky (Olga Kurylenko) vyrovnáva s obdivuhodnou rozhodnosťou. Vývoj ich vzájomného vzťahu bol aspoň pre mňa tým najpozoruhodnejším na celom snímku. Po úvodnej nevydarenej odstreľovačke je hlavnému hrdinovi prikázané, aby sa Niky zbavil. Pochopiteľne tak neučiní a onedlho začne spoznávať ženský svet aj inak ako cez dámske magazíny, ktorých je agent 47 značným priaznivcom. Približne v polovici filmu sa inkognito presunú do Istanbulu, kde po nich však muži prezidenta Belikoffa (Ulrich Tomsen) neustále pátraji. Hitman postupne prerieďuje stavy jeho kumpánov, rovnako ako bývalých kolegov z Organizácie, zatiaľ čo sa učí, že atraktívna brunetka sa naozaj nepreváža v zadnom kufri Audiny a že keď sa schyluje k intímnym chvíľam, nie je potreba použiť na partnerku uspáviacie sérum.

Celkovo musím uznať, že Hitman nie je až takým zlým filmom ako som po zhliadnutí traileru očakával. Miestami som mal silný dojem, že sa pozerám na akési sociálnejšie Bournovo dobrodružstvo. Je na prvý pohľad zrejmé, že režisér Xavier Gens je odchovancom francúzskej videoklipovej školy, takže pokiaľ by v titulkoch bol miesto jeho mena uvedený Mathieu Kassovitz, Olivier Dahan, či Chris Nahon, nič nepatričné by ste si nevšimli. Farebné kamerové filtre (s prevahou šedej), epileptický strih a veľmi náčrtková psychológia postáv. Klasika. To však rozhodne nehodnotím ako negatívum.

Na to, aký rutinný a bezobsažný je scenár je réžia rozhodne nadpriemerná a sám som sa čudoval, že mi film ubehol prekvapivo rýchlo. Pre to aby ste si ho týmto spôsobom mohli vychutnať aj vy je pochopiteľne nutné nepremýšlať nad motiváciami postáv, či logickým priebehom vývoja deja. Kto sa bude hrať na múdreho a polemizovať v štýle „je to blbosť, lebo takto by sa to v skutočnosti neodohralo“ je pochopiteľne nahratý od úvodných titulkov. Všetci tí, ktorí sa chcú efetkne zabaviť nad stokrát ohraným klišé, tentokrát v spoločnosti nemilosrdnej, vraždiacej plešiny, uzatvárajú s filmármi výhodný kontrakt, ktorý ak im nezabehne pri projekcii popcorn, rozhodne nebude fatálny.