Originálny názov: Djúpið
Žáner: životopisná dráma
Minutáž: 95 minút
Krajina: Island
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Baltasar Kormákur
Scenár: Jón Atli Jónasson, Baltasar Kormákur
Kamera: Bergsteinn Björgúlfsson
Hudba: Daníel Bjarnason, Ben Frost
Hrajú: Ólafur Darri Ólafsson, Jóhann G. Jóhannsson, Þorbjörg Helga Þorgilsdóttir, Theodór Júlíusson, María Sigurðardóttir, Björn Thors, Þröstur Leó Gunnarsson, Guðjón Pedersen, Walter Grímsson, Stefán Hallur Stefánsson
V noci 11. marca 1984 pri Westmanových ostrovoch sa sieť malej rybárskej lode zachytila o prekážku. Posádke sa nepodarilo uvoľniť navijak a loď sa prevrátila. Záchranný čln, „prihrdzavený“ k trupu, takisto nedokázali vytiahnuť. Z piatich námorníkov sa traja dostali von z potápajúcej sa lode. V takmer ľadovej vode (5-3 ºC) začali plávať o život. Jeden umrel takmer okamžite, zvyšní dvaja, kapitán a kormidelník chvíľu plávali bok po boku. Nakoniec sa 22-ročný kormidelník Guðlaugur Friðþórsson ocitol v mori sám. Zhodil ťažké námornícke zvršky a v džínsoch, košeli a svetri plával odhadom k pobrežiu. Aby si udržal zdravý rozum, pokrikoval na čajky. Preplávala okolo neho iná loď, ale nikto na palube si ho nevšimol. Trvalo mu 6 hodín, kým sa dostal k pevnine, no pre strmý neschodný útes sa musel vrátiť do mora. Keď konečne vyliezol na breh, do najbližšej dediny kráčal dve hodiny bosý cez lávové pole. Na sopečnom skle si dorezal nohy a stratil veľa krvi.
Jednotlivosti príbehu aj celá mozaika dokopy sú jednoducho neuveriteľné. Bezprostredne po prevoze do nemocnice Guðlaugurovi (alebo Gulimu, ako ho všetci volajú) lekári neboli schopní nahmatať pulz ani odmerať teplotu. To znamená, že jeho telo malo maximálne 34 stupňov. Keď sa Guli prebral a tvrdil, že plával hodiny, nikto mu nechcel uveriť. Pri danej teplote vody ľudia umierajú na podchladenie do 20-30 minút. Lenže potom našli potopenú loď a jej poloha potvrdila Guliho verziu. Stal sa objektom výskumu; islandskí vedci odmietali uveriť, že ide o zázrak. Tajomstvo očividne nemohlo byť v telesnej zdatnosti: Guli mal nadváhu a nebol veľmi dobrý plavec. Nakoniec tajomstvo bolo v telesnej zdatnosti, ale inej, než ju obvykle chápeme. Z toho pramení jedna z mála komických liniek, ale aj spôsob, ako hrdinu poľudštiť. „Deti na plaveckom výcviku sa mi smiali, že som tlstý.“
Islandský režisér Baltasar Kormákur, ktorý prerazil aj v Hollywoode (Contraband, 2 Guns), reprodukuje fakty tejto výnimočnej udalosti dokumentárnym a realistickým spôsobom. Prevrátenie lode zachytáva pohľadom priamo z paluby, Ólafur Darri Ólafsson v hlavnej úlohe sa borí so skutočnými vlnami, nie v bazéne. V scéne, keď ho príliv hádže o skaly, sa pocit bezmocnosti prenáša aj na diváka. Ideu znášania besniacich živlov, boja o holý život načrtáva už úvod: zopár pouličných lámp a chodcov v ostrovnej dedinke zaťato vzdoruje nočnej snehovej búrke. V iných scénach kontrastne k studenému moru sopka chrlí oheň a žeravú lávu. More a sopka spolu súvisia tematicky: predstavujú dva extrémy, islandský paradox života na mieste, odkiaľ príroda ľudí s ich pokusmi o civilizáciu opakovane vyháňa a oni tam stoicky prežívajú ďalej.
Aby však nevznikol dojem, že ide o holú rekonštrukciu: Kormákurov film obsahuje aj prvky dramatizácie či fabulovania. V posádke sú šiesti námorníci, oproti histórii o jedného navyše. Lárus, strojník a opilec, je otec ďalšieho námorníka, Guliho najlepšieho priateľa Hannesa. Na lodi je nový kuchár Raggi, s ktorým sa Guli zoznamuje na diskotéke v predvečer vyplávania. Raggi a Lárus zvyšujú charakterovú rozmanitosť a slúžia aj na priblíženie Guliho pozadia a motivácie. Raggi žije na „pevnine“ (zrejme samotný Island), pochádza z Guliho ostrova, ale po evakuácii sa tam už jeho rodina nevrátila.
K evakuácii sa vraciame až po odoznení hlavného príbehu. Vo flashbacku vidíme Guliho ako chlapca; celý ostrov musel byť evakuovaný kvôli erupcii sopky. Guliho rodina sa po utíšení sopečnej činnosti vracia na ostrov, no mnohí ďalší sa už nemali kam vrátiť. Malý Hannes radí malému Gulimu, že si na vysnívanú motorku môže zarobiťrybolovom, lebo podľa otca na lodiach je teraz veľa voľných miest pre rybárov. Kormákur vybočuje z hlavnej línie ešte v scéne, kde sa zúfalý Guli vo vlnách dohaduje s Bohom, ako sa mu odvďačí za prežitie. Splatí motorku a ostatné dlhy: strávi čas s rodičmi, uteší pozostalých po svojich nebohých kamarátoch, navštívi dievčinu, ktorú tajne ľúbi… Prosté predsavzatia sú zarámované a rozostrené, akoby boli natočené na amatérsky 8 mm film. Dramatizáciu prezrádza aj predznamenanie osudovej nehody. Krátko po vyplávaní lode na otvorené more sa sieť zachytáva o prekážku, skalu na dne. Posádka povoľuje lano a plavba nateraz môže pokračovať.
Guli sa stáva národným hrdinom, hoci sa len pokúšal prežiť. Vo filme vystupuje ako symbol všeobecne ľudského a zvlášť islandského boja s nehostinnou prírodou, nezlomnosti a odolnosti. Návratu k veci. Guliho hrdinstvo, zdôrazňuje režisér, koscenárista a producent, spočívalo v schopnosti konať a rozmýšľať za každých okolností prakticky. Ide o „banálne“ holé prežitie, ale pri hľadaní zmyslov a podstát sa niekedy zabúda na to, že ak život ošúpeme od rôznych privilégií, statusov, predstáv a hier, ostane práve len oduševnené zoskupenie molekúl. Toto nie je obhajoba dualizmu tela a duše, iba zjednodušenie. Bez väčšiny vecí, ktoré považujeme za dôležité a nepostrádateľné, by sme sa v skutočnosti celkom ľahko zaobišli. Zjednodušenie. Museli si to opäť uvedomiť aj Islanďania, keď ekonomika ostrova v minulých rokoch padla na dno. Kormákurov Guli im pripomína, na akých hodnotách stojí a padá ich skutočná ekonomika. Živobytie dáva a berie človeku príroda, nie naše vlastné schémy ako trhy a štáty. Ľudské zdroje (HR) budú vždy súčasťou prírodných.
