Hlídač č.47

Originálny názov: Hlídač č.47

Žáner: dráma
Minutáž: 108 minút
Krajina pôvodu: Česká republika
Rok:v 2008
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Filip Renč
Scenár: Eduard Verner, Filip Renc, Zdenek Zelenka
Kamera: Karel Fairaisl
Hudba: Jirí Skorpík
Hrajú: Karel Roden, Lucia Siposova, Václav Jirácek, Vladimír Dlouhý, Norbert Lichý, Zdeněk Dušek, Vladimír Kulhavý, Zuzana Šavrdová a ďalší

Nový film českého režiséra Filipa Renča bol očakávaný s napätím. Niektorí sa obávali, že po nezdarenom thrilleri Na vlastní nebezpečí (2007), bude takáto téma pre neho „veľké sústo,“ a film sa stane slabou kópiou románovej predlohy J.Kopty. Hlídač č.47 však príjemne prekvapil. Po Renčovom debutovom filme Requiem pro panenku (1991) a divácky úspešnej lovestory Rebelové (2001) sa do kín dostáva film pre vnímavého diváka.

Dej príbehu sa začína príchodom Josefa Douši (Karel Roden), vyslúžilého vojaka, a jeho ženy (Lucia Siposová) do malej dedinky, kde Douša dostáva miesto výpravcu vlakov. Už od prvej chvíle je jasné, že nepôjde o žiadnu romantiku. Pochmúrna daždivá scéna predznamenáva náladu celého filmu. Po príchode Doušovcou k ich domu, divákovi určite utkvie v pamäti pohľad Aničky Doušovej. Skúmavo a najmä nedôverčivo si prezerá nové miesto. A to je čitateľný odkaz pre diváka. Predzvesť. Krátko na to zachránil Josef život mladému hrobárovi Ferdovi, ktorý chce spáchať samovraždu. A príbeh ľúbostného trojuholníka sa môže začať.

Prostredie, v ktorom sa odvíja dejová línia je vykreslené priam naturalisticky. Neustále sneženie dodáva filmu romantický nádych. Zároveň však zdanlivo „pokojný“ a čistý sneh, zakrýva hriechy filmových postáv. Scény zobrazujúce nádhernú prírodu pretkávajú celý film (nepoškvrnenosť prírody akoby kontrovala k charakterom postáv). Na druhej strane, existujú aj iné ročné odbobia, než je zima. Avšak tento detail sa dá Renčovi odpustiť, keďže sa zameral najmä na emocionalitu jednotlivých filmových scén. Svedčia o tom aj retrospektívne prestrihy v Doušovej mysli. Pohľady na zažitky z Doušovej minulosti sú nielen svedectvom hrôz vojny, ale aj jeho ľudskej krehkosti. V tejto neľahkej roly sa zaskvel Karel Roden. Postavu psychicky nalomeného, no čestného a navonok silného človeka zároveň, stvárnil veľmi presvedčivo. V palete postáv, ktoré mal Renč k dispozícii značne vyniká. Výborným hereckým spoluhráčom Karla Rodena je herec Vladimír Dlouhý, ktorý postave kostolníka vdýchol tvár trpiaceho človeka s neukojenými sexuálnými túžbami. Na jeho postave Renč pekne vykreslil potrebu lásky nielen fyzickej, ale potrebu „dotyku“ inej osoby. Osamelosť doženie kostolníka až k snahe znásilniť Aničku, Doušovu manželku.

Čo sa týka ostatných postáv, ich úlohou je dokresliť typický dedinský kolorit. Herečka Lucia Siposová si už v jednom z Renčových filmov zahrala. V Hlídačovi sa jej postava Aničky stráca. Podobne ako postava jej milenca hrobára Ferdy (Václav Jiráček). Romanticko-idylické pohľady a častokrát rozpačité gestá len ťažko presvedčia diváka. Prerod vernej a milujúcej manželky na sexuálne neuspokojenú ženu je u Lucie Siposovej veľmi plytký. Herečka sa s postavou dostatočne „nepohrala“, a tak to aj dopadlo. Vnútorný nepokoj, ktorý by mal takúto postavu sprevádzať, chýba. Postava hrobára Ferdy je sice „slizská“ a v divákovi vyvolá viac odpor než súcit, je však málo realistická. Navrátiac sa ešte k postave Hlídača, je potrebné spomenúť dve protiscény v ktorých Renč krásne zobrazil charakter Josefa Doušu. Vo chvíli, keď zistí, že sa mu namiesto vytúženého syna narodila dcéra sa v ňom ozýva zlomená mužská túžba, starý vojak. No v scéne, keď Anička prichádza od felčiara (v skutečnosti bola s Ferdom), drží Douša malú dcérku v náručí a odmieta ju Aničke dať. Tu sa prejavilo jeho vnútro ochrancu túžiaceho po pochopení a láske.

Dôležitým momentom filmu je dočasná strata sluchu hlídača. Forma filmového vyjadrenia je veľmi zaujímavá. Vnímanie reality a hlasov ušami hluchého sú silnými momentami filmu. Ticho, tlmené hlasy, pískanie to je zvuk pre Josefa Doušu. Realita a spomenienky v podobe výjavov z boja, obrazy bývalej milej, ktorá sa zabila, to je obraz v hlave hlídača č.47. Ticho oproti ušidrásajúcemu piskotu, to je ďalší z protikladov vo filme.

Scenár v spracovaní Eduarda Vernera, Zdeňka Zelenky a samotného režiséra Filipa Renča je vystavaný na realisticko – naturalistických pricípoch (obrazy prírody) s promesou naturizmu (Doušove predsatavy). Námet z knihy teda neostal v hanbe a nadobudol slušné filmové spracovanie. Výborným dokreslením filmu je hudba Jiřího Škorpíka. V scénách, ktoré sú chudobné na slovo zvýrazňuje ich náladu práve hudba. Filmu na kvalite pridáva dobrý strih, kvalitná kamera a fakt, že bol nakrútený zväčša v exteriéroch.

Téma filmu, respektíve doba v ktorej sa odohráva, by sa mnohým môže zdať ako neaktuálna. Spojitostí s prítomnosťou má však tento film mnoho. Stačí sa len pozrieť na ľúbostný trojuholník. Témam nevery sa venuje v dnešnej dobe množstvo filmov. Avšak nie vždy sa podarí vykresliť charakter postavy tak kvalitne ako sa to podarilo Karlovi Rodenovi. Nestyda (ČR), Ženy (USA) a mnoho ďalších filmov sú toho príkladom – venujú sa „neverníkom“ . Nesú však v sebe punc humoru a akéhosi naivného nadhľadu. Hlídač č.47 je dráma, ktorá má čo povedať dnešnému divákovi i napriek dobe, v ktorej sa príbeh odohráva.

Vo filme je stále zima. No tento film zahreje určite nejedno divácke srdce.