Hluché dni
Aj nepočujúce deti z osád snívajú

Aj keď názov pôsobí, akoby komentoval súčasné vypnutie krajiny a kultúrneho života, Hluché dni mali premiéru už minulú jeseň na festivale Jeden svet a nijako sa nevzťahujú k pandémii koronavírusu.

Jednako len, zobrazenie života v rómskych osadách môže slúžiť na zníženie hystérie okolo karanténnych opatrení a lepšie pochopenie, čomu musia ich obyvatelia čeliť každodenne v „normálnych“ podmienkach. Lebo aj to, čo je pre nich bežné, je pre príslušníkov väčšinovej populácie vzdialené až nepochopiteľné.

Hrdinovia filmu sú marginalizovaní dvojnásobne. Nielen ich komunita je marginalizovaná, hendikep ich vyčleňuje aj z komunity. S nepočujúcimi má niekedy problém komunikovať vlastná rodina. Rodičia, súrodenci či ďalší príbuzní nemusia ovládať znakovú reč, niektoré z hluchých detí zrejme tiež nemali možnosť naučiť sa ju.

Vari najbezprizornejší z nich, Marián z Gánoviec, sa osamotene túla po okolí dediny, fascinovaný prechádzajúcimi vlakmi a plagátmi Van Dammea. Nikdy ho nevidno v spoločnosti rovesníkov. Jeho matka čaká ďalšie dieťa a jej záujem, ako i záujem Mariánovho otca sa presúva k novému prírastku do rodiny. Po dni strávenom v práci sa otcovi nechce hľadať chlapca, túlajúceho sa niekde vonku. Rovnaký nedostatok záujmu prejavuje aj Mariánov starý otec. Chlapec je čítankový samorast bez nádeje na lepšiu budúcnosť.

Sandra miluje futbal a Ronaldinha, ale ako trinásť- či štrnásťročná „slečna“ (jej otec si nie je istý), predstavuje pre rodinu bremeno, ktorého sa otec snaží zbaviť tak, že jej hľadá ženícha. Má šancu na dôstojný život, keď ešte aj jej príbuzní žijú v zajatí predsudkov? Považujú ju za hlúpu, lebo nepočuje a nerozpráva, nakladajú s ňou prakticky ako s vecou.

O niečo lepšie je na tom Alena z ďalšieho príbehu. Ovláda znakovú reč a má sa aj s kým v domácnosti porozprávať. Nájde si rovnako hendikepovaného frajera Reného. Mladý pár sa pripravuje na spoločný život. V tunajších podmienkach sa nič neodkladá. Alena otehotnie a strachuje sa, či aj ich dieťa bude nepočujúce.

Od Sandry a Mariána sú šťastnejší aj Roman, Kristián a Karmen, hoci len preto, že ako rovnako postihnutí súrodenci môžu komunikovať, hrať sa a poskytovať si útechu navzájom. Ich otec (zrejme) nepracuje a chlapci sa podieľajú na živobytí pre rodinu zberom a predajom kovového šrotu. Z vyšmelených drobných kupujú benzín do rodinnej elektrocentrály a zvyšok dávajú mame.

Každému segmentu venuje režisér (aj scenárista, kameraman, srihač a producent) Pavol Pekarčík (Zamatoví teroristi, 2013) 15-20 minút a prechádza na ďalší bez toho, aby sa k danému príbehu vracal neskôr. Nepočujúce deti sníma v ich autentickom prostredí, vo vnútri obydlí aj v exteriéroch.

Čisto statická kamera vytvára obrazy skromnosti a chudoby. V stiesnených vnútrajškoch sa početné rodiny tlačia v jednej-dvoch miestnostiach, viacero detí spáva na spoločnej posteli, cigarety sa pripaľujú jedna od druhej a kolujú z ruky do ruky. Stenám dominujú sväté obrazy a televízne obrazovky. Vonkajšky sú plné špiny, odpadu, blata, rozpadávajúce sa predrevolučné industriálne štruktúry suplujú vyhliadky.

Pekarčík nepoetizuje prežívanie svojich nepočujúcich hrdinov okato či nadmerne, no predsa len z pozorovania skladá drobné príbehy, vytvára záchytné body, dojem posunu z bodu A do bodu B. Matka v poslednom príbehu sa mužovi, plne zaujatému videohrou na konzole, sťažuje, na podmienky, v akých musia žiť. „Nemáme ani kúpeľňu, ani záchod.“ Muž ju žartom odbije, že jej postaví záchodov aj päť. Súrodenci potom odovzdávajú mame peniaze na stavbu záchodu. A sami si hĺbia do zeme dom na hranie, ktorý vybavujú polámanými plastovým stoličkami aj kúpeľňovým kútom s umývadlom a záchodovou misou. Tečúcu vodu musia predstierať. Aby sa mohli aspoň zahrať na hygienu, aká je pre väčšinovú populáciu štandardom.

Predstavivosťou prekonávajú chatrné podmienky, v akých sú nútené vyrastať a vlastné obmedzenia, za ktoré nemôžu niesť zodpovednosť. Je to aj výčitka, memento väčšinovej spoločnosti, aby sme prestali odvracať zrak, ignorovať problémy tých najslabších a najzraniteľnejších spomedzi nás. Vracajú sa potom s vyostrenou naliehavosťou v týchto a každých budúcich krízových časoch, keď na ich izoláciu odpovedáme pokusmi o ich ešte prísnejšie uzavretie.

Pozn.: Film si môžete pozrieť online na portáli dafilms.sk.

---