Hlupák © 2014
Neviem, či Bykovova domácnosť obsahovala podobné skvosty polofaktografickej literatúry, ono aj keby boli celá rodina už od pradedka disidenti, aspoň ako dieťa musel čítať školské šlabikáre a tam sa sovietizovalo tiež dosť. (V šlabikároch dodnes nemôžu byť veci, ktoré dominantná grupa odmieta, také sú dôležité pre indoktrináciu.)
Kľúčový je tu koncept hrdinstva, lebo režisér Jurij Bykov uvádza do deja sloganom „film o hrdinstve obyčajného človeka.“ Preto som si spomenul na starú propagandistickú brožúrku. Sovietsky človek znie podobne ideálne ako „obyčajný“ človek. Čo to kurva je? Nie sme vlastne všetci obyčajní ľudia? Ak je niekto z vás natoľko výnimočný, že sa až necíti byť človekom, gratulujem, mutujete. A vieme z X-menov, ako na mutantov reaguje väčšinová populácia.
Podobne „sovietski hrdinovia“ majú byť metaforou ideálneho sovietskeho občana. Ideálne člena komunistickej strany (platiaceho príspevky atď.). Až nakoniec budeme všetci komunisti a tým pádom skutočne zavládne komunizmus, lebo už nebude nikto, kto by si myslel niečo iné. A keď si náhodou niekto myslí niečo iné, tak je disident. A vieme, ako na tých reaguje väčšinová populácia. (Ignoruje ich. A platí si „tajnú“ službu, aby na nich dohliadala a celkovo držala v rozumných medziach. Nech sa nám to tu nevymkne.)
Kto je Bykovov vybraný obyčajný hrdina? Sympatický mladý opravár Dima (Arťom Bystrov) príde uprostred noci na kontrolu prasknutého potrubia mimo svoj rajón v zastúpení kolegu, ktorému ušla žena, tak tri dni pije. Dima pri obhliadke zistí, že budova, kde žije vyše 800 ľudí, je celá prasknutá. Vráti sa domov a pokúša sa zaspať. Dimitrij je však energický a inteligentný človek – robí si diaľkovo inžiniera, aby postúpil v práci, a lepšie zabezpečil rodinu (žena + syn). Takže vylezie z postele, sadne k počítaču a vypočíta, že dom sa prakticky rúca a do 24 hodín spadne.
Hrdinovia socialistického realizmu bývali vynikajúci zástupcovia ľudu – angažovaní, aktívní a mladí – presne ako Dima. Zatiaľ čo oni strhávali davy za sebou, nášho hrdinu čaká oveľa strastnejšia cesta, pretože Bykov poňal mesto, v ktorom sa tento thriller odohráva, ako model fungovania celej krajiny (mesto zostáva nepomenované). Ak ide krajina dolu vodou, Bykov to prežíva osobne a točí ďalší film, kde začiatočný stav dostatku, spokojnosti (až radosti v Majorovi) naruší náhodná udalosť. Riešenie (obnovenie rovnovážneho stavu) už nie je možné, Bykov radšej používa princíp vírivky. Na zomletie svojich postáv. A zdanlivo náhodný spúšťač sa na konci ukáže ako logický výsledok ľudského chronického chybovania. (Praskajúcu bytovku v Durakovi nezničilo tornádo, ale dlhodobé zanedbanie údržby.)
Tomuto sa v západnej kultúre od gréckeho divadla hovorí tragédia. Bykov neprichádza s nejakým prevratným spôsobom rozprávania. Aplikuje základné postupy na aktuálne dianie (current affairs). Musí byť veľmi rozhorčený, pokiaľ vyplodil po cynickom spektákli v Majorovi ďalšiu variáciu na tému nemožnosti dovolať sa v Rusku spravodlivosti alebo iných zdieľaných hodnôt. Toto už je mimokafkovská nemožnosť: byrokratická mašinéria by sa rozprúdila rýchlo. Kompetentní (vedenie mesta) vedia, ako a čo by mali spraviť. Nie sú sprostí alebo váhaví (primátorka Natalje Surkovovej určite nie). Zato sú skorumpovaní a zákerní.
Ako Dima rýchlo zistí, keď ich príde zalarmovať, aby dom s 800 ľuďmi ihneď evakuovali, na oslavu primátorkinej päťdesiatky (príhodná koincidencia). Hrozí mu, že v kotli intríg, protichodných záujmov, zvaľovania viny ostane sám nielen proti systému, ale aj proti jeho zbedačeným, ohlúpnutým obetiam. (Ľudu. Marxisti by ho nazvali „pauperizovaný“.)
Každý z papalášov má na rováši. Odhaľujú svoje tajomstvá akosi priľahko pred poctivým outsiderom (ospravedlňuje ich opitosť z prerušenej oslavy). Potrebujú si vysvetľovať a uisťovať sa vo vzájomnej oligarchickej či post-mafiánskej etike. Dialógy naberajú na váhe, len isté scény s prednášaním veľkých životných právd naberajú črty klasického deklamatívneho divadla (grécke som už spomínal).
Jediný jeden obyčajný človek nevie uhnúť pred pravdou a chce zabrániť ohromnému nešťastiu? Pokúša sa Bykov o apel na spolupatričnosť a lásku k blížnemu? Aj keď je nám ničím? Ako povie v kľúčovom rozhovore Dimova žena. V Bykovovom Rusku je človek človeku vlkom a ak náhodou nie, aj tak sa mu pripisujú vlčie úmysly, lebo veriť v dobrotu je naďalej nemožné. V tomto zmysle film odráža zrkadlovo výstupy súčasnej ruskej propagandistickej mašinérie. Kde podľa niektorých nejde o prezentovanie vyhovujúcej verzie udalostí ako pravdivej, ale o spochybnenie existujúcich verzií, zasiatie a rozbujnenie všeobecnej neistoty o dôveryhodnosti akýchkoľvek informácií.
Na celý problém (aký problém?) sa dá z estetického, čiže naprosto neužitočného hľadiska, pozrieť ako na ultimátnu perverziu hodnôt všeprehodnocujúceho postmodernizmu – pluralizmu a relativizmu. Preto Bykov natáča patetický a tragický veľký príbeh druhu, aký pochovával taký Lyotard, príbeh individuálneho hrdinstva v prospech komunity. (V mytológii sa taká postava označuje ako kultúrny hrdina – vzorový príklad je Prometeus s jeho darom ohňa a tiež s večným trestom).
Ruský trpký realizmus a tragédia majú spoločné konce: úsilie hlavnej postavy je v konečnom dôsledku márne, je obetovaný pre posilnenie významu idey, princípu. Čo je aj v súlade s nosným príbehom kresťanstva (Ježiš sa obetoval za naše hriechy.) Napájaním z takýchto zdrojov Bykovov film získava miestami kvality telenovely: situácie a výroky, ktoré vidíte a počujete, ste už vnímali tisíckrát, občas aj totožne inscenované. Stav, v akom Jurij Bykov a iní režiséri (Zvjagincev, Chlebnikov) zobrazujú Rusko, vyvoláva u jedného hnev, u iných odmietanie alebo ľútosť. Všetko spravodlivé emócie.
Vezie sa Bykov na vlne súcitenia? Predstavil modelový film, v zmysle že modeluje spoločenskú situáciu, aby o nej jasne vypovedal – odsúdil ju. Táto silná morálna kotva je zároveň tak trochu pascou. Je to volanie do akcie a pri každom takom volaní je len malá nádej, že ho niekto vypočuje. Maličká, bezvýznamná, zbytočná, zožierajúca nádej.
