Hmyz
O tom ale film nie je

So Švankmajerom sa nebudem lúčiť len preto, že vypustil ostentatívne posledný celovečerný film. Vyzerá byť pri plnej sile a ktovie čo všetko ešte chystá. Aj keby nič, aj tak sa s ním nebudem lúčiť. Rozluky sa spájajú s takými tými horkými emóciami, sentimentalitou, aká obvykle chýba v jeho prácach, a vyhýba sa jej aj v Hmyze, hoci inak sa nevyhýba ničomu, čo je ľudské, ani tomu, čo je neľudské.

Režisér Spiklencov slasti, Otesánka či Šílení (nespomínajúc kultové staršie krátke animáky) je ďaleko za vodou, až tak ďaleko, že na tento projekt zbieral peniaze na Indiegogo. Vyzbieral vyše 300 tisíc dolárov. Minimálne tým dokázal dve veci. Že si svoju nezávislosť stále úzkostlivo stráži a že ostáva v kontakte s mediálnou realitou.

A to, prosím pekne, od jeho predchádzajúceho filmu prešlo dlhých osem rokov. Crowdfundingová platforma Indiegogo vznikla v roku 2008. Všetko sa mení tak rýchlo, skoro tak, ako sa ľudia menia na hmyz a hmyz na ľudí. Aspoň tu. Lebo inak ide o dosť starý námet, ešte zo 70. rokov. Vtedy jeho realizácii zabránila cenzúra z ideologických dôvodov, „asi preto, že cenzúra mala vždy väčšiu imagináciu ako ja“ (Jan Švankmajer).

Hmyz vychádza zo slávnej hry bratov Čapkovcov z 20. rokov 20. storočia Zo života hmyzu. Presnejšie povedané, obsahuje jej motívy a reaguje na ňu. Režisér (Jaromír Dulava) zhromažďuje v starej krčme ochotnícky súbor, ktorý sa – poväčšine neochotne – pokúša hru nacvičiť.

Režisér-Cvrček v sebe a svojich neschopných kolegoch živí ilúzie o Stanislavského metóde a vznešenosti dramatického umenia. Jeho žena-pani Cvrčková (Kamila Magálová) vytrvalo koketuje so svojím milencom Václavom (Jan Budař), ktorý by mal hrať Lumka a zabiť ju (v predstavení), ale vôbec to nezvláda, a tak ho nadšene zastúpi manžel-režisér. Bláznivo zmaľovaná slečna Jitka-Larvička (Ivana Uhlířová) od istého okamihu začína všade vidieť živý hmyz. Korpulentný železničiar Kopřiva-Parazit (Norbert Lichý) sa preberá zo spánku len výnimočne, aby predniesol repliku-dve z Kráľa Leara. Pána Borovičku (Jiří Lábus) fasinuje vyschnutý hovnivál a jeho gulička. Podstatnú časť skúšky presedí na hajzli, gulička mu padne do misy, aby z nej vyliezla stonásobne zväčšená, a začne ho naháňať po chodbách. Tulák ani nedorazí, čaká poštu, zastupuje ho iný tulák (Pavel Nový) v závere filmu, vyťahujúci zvyšky jedla z „popelnice“ a chváliaci nádheru dňa.

Motívy z čapkovskej hry sa v priebehu skúšky prelínajú do života skúšajúcich členov súboru, takže hmyzia a ľudská rovina syntetizujú do akejsi alternatívnej skutočnosti, založenej na grotesknosti a absurdnom humore. Kamila Magálová hrá tehotnú cvrčicu s vankúšom na bruchu, zrazu je tehotná naozaj, hneď nato rodí, v zábere je dokonca zakrvavené novorodeňa, ktoré sa utretím (strihom) zmení na úhľadné niekoľkotýždňové bábätko. Toľko k absurdite, grotesknosť vyplýva napríklad z toho, ako sa napospol vynikajúci herci s chuťou vžívajú do trapošiacich ochotníkov. (Lábus zápasí s textom, akoby sa nikdy poriadne nenaučil čítať.)

Hmyz však nie je iba filmom na motívy hry, je aj filmom o filme. Už na začiatku režisér sedí pred kamerou a na niekoľko klapiek hovorí o koncepte vznikajúceho diela, pričom nakoniec ani výpoveď nedokončí, mávne rukou a nechá, aby sa film rozbehol. Naratív skúšky hry prelamuje opakovane a systematicky, vidíme ho inštruovať hercov, pripravovať animované a trikové zábery, vysvetľovať možnosti strihu a iných filmových prostriedkov. Predvedená je aj práca ďalších ľudí zo štábu. Zvláštna pozornosť je venovaná výrobe zvukových ruchov. Zvukový dizajn v Švankmajerových filmoch vždy vynikal, tu dáva divákom priamo možnosť študovať, ako všetky tie nepríjemné škrípania, syčania a tresky vznikajú. Hudba absentuje.

Súčasťou prelamovania štvrtej steny sú výpovede hercov v civilnom stave o svojich snoch. To je asi daň za Švankmajerovu umeleckú príslušnosť, podobne ako jeho odporúčanie „přečtěte si Freuda“. To sú v zásade všetky obsahové roviny prítomné vo filme. Z výpočtu je asi zjavné, že sa autor nenecháva spútavať klasickými pravidlami výstavby príbehu. Ak aj nejaký rozpráva, periodicky ho zastavuje, prerušuje a komunikuje bezprostredne s publikom, akoby poskytoval interview alebo vystupoval v dokumente o svojej tvorbe (spomínaný film o filme).

Tento prístup by už dnes mali zniesť aj mainstreamoví diváci, poučení od brucha takým Deadpoolom, ale k možnosti, že sa takí stretnú s filmom od Švankmajera, sa staviam skôr skepticky. Ani na tom vlastne nezáleží, lebo kto chce, cestu si nájde. Odnesie si opäť raz neopakovateľný zážitok, trochu komentár na ľudskú povahu, ktorá sa za sto rokov od vzniku pôvodnej inscenácie v predmetnej veci (sebectvo) veľmi nezmenila, trochu komentár na tristné podmienky slobodnej umeleckej tvorby a trochu vhľad do autorovej výrobnej metódy a filozofie.

---