Hodiny

Hodiny sú citlivým a precízne vypracovaným filmom o neuchopiteľnej nespokojnosti so životom a hľadaní šťastia, založeným na rovnomennom románe Michaela Cunninghama. Kniha a film sú si veľmi podobné, dokonca až do takej miery, že divák môže nadobudnúť pocit, že film zodpovedá jeho predstavám pri čítaní knihy. Film ťaží z kinematografickosti predlohy a skvelým strihom ju rozvíja v oblasti, ktorú román kvôli technickým obmedzeniam písaného slova rozvinúť nemohol, hoci ju naznačil.

Hodiny sa skladajú z troch rovnocenných prelínajúcich sa príbehov, odohrávajúcich sa v rôznych časových a priestorových rovinách. Každý zobrazuje deň v živote jednej z troch hlavných hrdiniek. Spája ich však množstvo očividných i skrytých a prekvapivo odhaľovaných súvislostí, napríklad rozličná úloha románu Pani Dallowayová, príprava večierku, moment bozku medzi rovnakými pohlaviami, femínn pocity a intuícia a nakoniec aj nečakané zistenia, že v rôznych, zdanlivo vzájomne nezávislých dejových líniách nachádzame tie isté postavy.

Prvý príbeh čerpá z biografie anglickej spisovateľky Virginie Woolfovej (Nicol Kidman). Začína sa roku 1941 jej samovraždou, následne sa vracia takmer dvadsať rokov dozadu, do obdobia vzniku jej vrcholného diela Pani Dallowayová. Spisovateľka sa dostáva do konfliktu s manželom kvôli izolácii od ruchu Londýna, ktorá jej bola lekármi odporúčaná ako terapia duševnej choroby. V ďalšej dejovej línii sa ocitáme v Kalifornii na začiatku päťdesiatych rokov. Laura Brownová (Julianne Moore) je introvertná žena, ktorá v idylickej rodine, tehotná, s milujúcim manželom a malým synom Ritchiem predstiera šťastie, no vnútorne túži odpútať sa od tohto života. Myslí na samovraždu, no uskutočniť ju nedokáže.

Ťažké rozhodnutie v nej zreje v deň manželových narodenín, počas takej prozaickej činnosti, ako je pečenie torty. Sprevádza ju práve román Pani Dallowayová. Ten je parafrázovaný v ďalšom príbehu odohrávajúcom sa v súčasnom New Yorku. Jeho hlavnou hrdinkou je moderná pani Dallowayová, Clarissa Vaughanová (Meryl Streep), redaktorka, ktorá pripravuje oslavu odovzdania prestížnej literárnej ceny svojmu priateľovi Richardovi umierajúcemu na AIDS. Ten však krátko pred ceremóniou v jej prítomnosti spácha samovraždu. Z Toronta prilieta jeho matka, ktorá opustila rodinu, keď mal šesť rokov a divák sa dozvedá, aké udalosti nasledovali potom, čo s otvoreným koncom kamera opustila rodinu Brownovcov. Spisovateľ Richard bol totiž tým malým Ritchiem, synom Laury Brownovej.

Tri dejové línie Hodín sú veľmi zreteľne a prirodzene oddelené okrem iného aj jemnou farebnou štylizáciou zvýrazňujúcou atmosféru jednotlivých príbehov a zároveň sa jednoducho, logicky a plynulo spájajú v závere filmu. Forma prelínania príbehov je postavená na strihu, ktorý je v Hodinách maximálne funkčný. Zvlášť zaujímavá je úvodná strihová sekvencia zobrazujúca prebúdzanie hlavných hrdiniek. V nej sa časopriestorové roviny striedajú s výrazne vyššou frekvenciou než v ďalšom priebehu filmu a slúži vlastne ako expozícia, v ktorej divák nakrátko nahliadne do reálií ich životov. Tie sú zdanlivo úplne obyčajné, tak ako životy množstva ďalších žien, dokonca na prvý pohľad idylické, no kdesi hlbšie tušíme existujúce problémy. Osamotenosť hrdiniek cítiť z absencie dialógov, na mieste ktorých zaznieva minimalistická hudba Philipa Glassa.

Výkony predstaviteliek hlavných postáv sú svojou presvedčivosťou vzácne vyrovnané, Oscara si však odniesla Nicol Kidman. Práca maskérov, ktorí ju zmenili na nepoznanie, aby sa čo najviac priblížili podobe horúčkovitej tváre Virginie Woolfovej, svedčí o tom, že pri produkcii hollywoodskych filmov sa dbá na každý detail.

Hodiny sú teda prototypom kvalitnej a zároveň komerčne úspešnej hollywoodskej produkcie so všetkými možnosťami, ktoré ponúka a s minimom nedostatkov.

---