Žáner: doku-fikcia
Minutáž: 23 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Jana Mináriková
Scenár: Jana Mináriková
Kamera: Laco Janošťák
Strih: Peter Kotrha, Jana Mináriková
Hudba: Matúš Homola, Slowlick
Hrajú: Peter Šimun, Ondrej Kovaľ, Masahiko Shiraki, Koshida Atsushi, Jozef Hrubý
Ľudia mávajú rôzne, niekedy fakt podivné hobby a pasie. Podajedni sa do veci zažerú až tak, že im prerastie cez hlavu. Práve takéto typy, zdá sa, dlhodobo priťahujú, sú pasiou pre Janu Minárikovú. Kvázi dokument 25 km² (2012) sledoval chlapíka, žijúceho s olovenou prilbou na hlave a chytajúceho blesky. V tomto filme zasa ešte metaforickejšie (čiže stále bližšie k čistej fikcii) rozpráva príbeh milovníka rýb a všetkého, čo s nimi súvisí.
Bezmenný hrdina, snímaný odzadu, iba v šortkách nakráča na opustené kúpalisko. V bezchybnej symetrickej kompozícii stojí na okraji zarasteného bazénu bez vody. Po titulku s názvom filmu a zatmievačke už vidíme jeho pracovné prostredie v hangári s veľkochovom akvarijných rybičiek. Početné detaily rekvizít zaradom upozorňujú na jeho „orientáciu“: ako pokladničku má rybičku, nie prasiatko, orezávatko má rukoväť tiež v rybom tvare (variácia na klasický nožík), hodiny na stole rámuje gýčový motív s delfínmi. V profile spoznávame jedinečný ksicht Petra Šimuna. Už to je istý posun oproti minulosti; hlavný predstaviteľ 25 km² bol neherec.
Keď kŕmi „svoje“ ryby, prihovára sa im. Ani nie tak nahlas, ako vnútorným monológom, ktorý počujeme formou voiceoveru. Čítanie myšlienok postavy odôvodňuje téma. Ak sa človek posadnutý rybami chce svojim milášikom čo najviac priblížiť, veľa toho nenahovorí. Pri striedaní detailných pohľadov na správanie rôznych druhov rýb cez Šimunov komentár vyjde najavo, že ich skutočne považuje za tvory podobné ľuďom, obzvlášť sebe. Dokonca aj večeru si dávkuje na podobné kúsočky ako to robí s krmivom pre ryby. Z komentára aj vizuálne (pri pohľade na jeho byt) zisťujeme, že žije osamelo.
Voči minulosti dochádza k posunu aj v spôsobe tematizovania sociálnych problémov. Všimnite si napríklad pasáž nákupu jedla v supermarkete. Hrdina si vyberie tri rožky, potom jeden vráti. Vypýta si 20 gramov kukuričného šalátu, no radšej to zmení na 15. Zdôrazňuje sa tak jeho skromnosť alebo anti-konzumizmus. Kamera sleduje priestor jeho očami, sústredí sa na rybacie výrobky, zastane pred akváriom so živými rybami, kde sa hlavná postava odpája od zvyšku reality. Nevníma predavačov, ani sekuriťáka, vidí iba ryby, určené na „odstrel“. Po chvíli mu zrak skĺzava na ryby v ďalšom štádiu spracovania: už zabité, vykostené, naporcované. Na tomto mieste Jana Mináriková pridáva vlastný komentár: kelímky s treskou v majonéze po strihu plávajú na vode, mrazená makrela zrazu namiesto pultu leží v akváriu.
Filmovo ide o výraznejší a účinnejší postup, než by bol Šimunov monológ. Veľmi správne zostáva ticho a necháva na diváka, či si jeho vypúlené oči vyloží ako výraz šoku, pobúrenia, sklamania, ľútosti, všetkého dokopy alebo niečoho iného. Najdôležitejšie je, že sa tu režisérka vyhýba didaktizmu, akým by bolo opätovné Šimunovo pripomínanie, že on sa stará o ryby, aby ich mohol rozposlať ľuďom, ktorí ich nechcú zabiť a zjesť, ale chovať ich doma pre radosť. Akvarijné rybky podľa neho nemusia robiť nič, iba byť – a tomu hovorí sloboda. (Čo je síce zvláštny nápad, ale nezabudnime, že pochádza z mysle podivína.)
Protagonista sa vracia domov. Množstvo zariadenia a doplnkov odkazuje na rybiu vášeň, okrem iného celá stena obložená akváriami, ktoré si postupne osvetľuje diaľkovým ovládaním, akoby prepínal televízne kanály. Keď sa nabaží pohľadov na vlastné akváriá a jedného na plagáte – Churaumi Aquarium na Okinawe, bývalého najväčšieho na svete – odchádza do napustenej vane trénovať zadržiavanie dychu. Šimunov monológ sa v tejto časti venuje popisu technických detailov akvária Churaumi a obzvlášť jeho najväčšej nádrže zvanej Kurošiovo more. Má trochu mišung v číslach (napríklad 10000 kubických metrov nie je 10000 litrov), ale tieto nepresnosti nemajú nijaký vplyv na súdržnosť filmu.
Sloboda v akváriu možno nie je až taký nezmysel. Akékoľvek prostredie, v ktorom žijeme, je nejakým spôsobom uzavreté, izolované od okolia, väčšie či menšie akvárium s vyhovujúcimi podmienkami – dostatkom vody, vduchu, potravy. Aj celá planéta, olepená tenkým filtrom atmosféry, filtrujúcim meteority či kozmickú radiáciu. Záver filmu Homo ciris (v preklade človek-ryba) vyžaruje hlboký až zenový pokoj. Nielen pre zeleno-modrú farebnú paletu, hudbu alebo návštevníčku okinavského Churaumi, vystrojenú v budhistickom outfite. Najviac preto, že hlavný hrdina si plní sen a ponára sa do prostredia, v ktorom sa cíti doma, vnútorne slobodný. Obklopený priateľmi a obdivovaný inými. Unikát vo svojom unikátnom akváriu.
