Hore

Originálny názov: Up

Žáner: animovaný
Minutáž: 96 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2009
Prístupnosť: MP

Réžia: Pete Docter, Bob Peterson
Scenár: Pete Docter, Bob Peterson, Thomas McCarty
Hudba: Michael Giacchino
Hrajú: Edward Asner, Christopher Plummer, Jordan Nagai, Bob Petersen, John Ratzenberger

Štúdio Pixar v súčasnosti drží v rukách žezlo kráľa animovaných filmov. V novom tisícročí zaujali miesto dlhé desaťročia okupované príbehmi z produkcie Walt Disney (Pixar spadá pod Walt Disney Studios). Kreslené filmy vystriedali milióny pixelov digitálnej animácie a sentimentálne príbehy dozreli do podoby, ktorej sú schopné konkurovať aj hraným celovečerným filmom. Aj napriek tomu, že štúdio nedrží monopol na trhu animovaných filmov, ani najväčšiemu súperovi – štúdiu DreamWorks (kvalitám Pixarovcom sa priblížili prvým Shrekom a naposledy s Kung-Fu Pandou) sa nedarí dobehnúť Pixarovcov, ktorí kráčajú míľovými krokmi a s každou novou produkciou sa im darí posúvať latku vyššie a vyššie. Ešte ani nestihol poriadne vychladnúť malý plechový hrdina Wall-E so svojím veľkým posolstvom a už štúdio opäť vyrukovalo so sympatickým a odzbrojujúco humanistickým príbehom Hore.

V najnovšom prírastku do Pixarovského portfólia sa neobjavujú žiadne antropomorfné zvieratá, ani neživé predmety. Ide tak o druhý celovečerný film (prvým bola Rodinka Úžasných), v ktorom sú aktéri ľudia. Práve použitie ľudí je prvou indíciou posunu- dospenia. Naviac sú to obyčajní ľudia bez superschopností. O výnimočnosti filmu presvedčí aj jeho úvodných desať minút, dejovo i časovo segregovaných od hlavného príbehu. Krátka montáž zručne a dramaticky zhrnie celý život centrálnej postavy, predavača héliových balónikov a dobrodružného rojka, Carla Fredericksena. Biografická pasáž tak konštituuje melodramatický prológ a pragmaticky objasňuje pozadie i psychológiu hlavnej postavy.

Carl sa dostáva do príbehu v jeseni svojho života ako ufrflaný a mierne mizantropický penzista s učebnicovými vrtochmi dôchodcov. Vďaka intru však vieme, že nie vždy bol taký, ba naopak, väčšinu života prežil ako vitálny a milujúci manžel, opora v šťastí i nešťastí. Po jeho žene Ellie, s ktorou prežil najlepšie dni svojho života od ôsmich rokov až po starobu, zostal iba starý dom so starým mrzútom. Carlovým problémom nie je ani tak fakt, že rovnako ako všetci ostatní dôchodcovi, aj on neznáša, čo i len miniatúrne zmeny vo svojej dlhoročnej rutine a nedokáže sa adaptovať na nové podmienky, s čím súvisia aj rozsiahle stavebné práce v bezprostrednom okolí jeho domu a neustále pokusy stavbyvedúceho Carla odpratať do domova pokojnej staroby (rozumej starobinca). Kardinálnym problémom je strata zmyslu života. S jeho ženou zomrela i veľká časť Carla Fredericksena. Zostali mu iba oči pre plač a množstvo suvenírov upomínajúcich na jeho spoločný život s Ellie.

V živote sa môže oprieť už len o starú barlu a rozhovory s jeho zosnulou ženou. Práve dialógy, ktoré sú de facto monológmi, udržiavajú Carla pri zmysloch a možno aj pri živote. Súhra udalostí donúti Carla uprchnúť z celoživotnej rutiny a vydať sa na jedno posledné dobrodružstvo, Carlov a Elliem spoločný sen, k Rajským vodopádom. Metaforický únik z reality, z každodennej rutiny a zároveň i dojímavá ilustrácia túžby po zosnulej žene, je pripútanie stoviek tisícov héliových balónikov k domu, s ktorým si to Carl namieril na miesto svojich snov, Južnej Afriky, Rajským vodopádom. Režiséri, Pete Docter (režisér Príšerky, a.s. a scenárista Toy Story I, II a Wall-E) a Bob Peterson (scenárista Hľadá sa Nemo a Život chrobáka) sa podujali natočiť animovaný film inkorporujúci množstvo kvalitatívnych aspektov drámy až filozofických rozmerov a kvantitatívnych prvkov detských filmov ako sú verbálne, či neverbálne gagy, ale i rozprávajúce zvieratá. Hore je vskutku famóznou transgresívnou záležitosťou, ktorú si rovnako užijú všetky demografické skupiny, od ratolestí cez rodičov, až po starých rodičov.

Carlove plány nabúra čierny pasažier v jeho lietajúcom dome, ázijský skautík zúfalo sa snažiaci získať odznak za pomoc seniorom. Už na prvý pohľad je jasné, že viac než skautský odznak chýba Russelovi otcovská figúra. Obidvaja sú okolnosťami prinútení k dočasnej symbióze, ktorá sa nezvrtne v sentimentálne objavenie zmyslu života na Carlovej strane, ani zázračnému nájdeniu náhradného otca na Russelovej strane. Tvorcovia držia príbeh v intenciách reality, aspoň čo sa medziľudských vzťahov týka, aj keď vzdušný héliový zámok by mohol byť zaujímavým prvkom magického realizmu. Jedným z hlavných motívov sú práve vzťahy. Väzba medzi Carlom a Russelom je zo začiatku udržiavaná antagonisticky, ako stret búrlivej mladosti a podráždenej staroby, čo je aj zároveň zdroj mnohých vtipných situácií. Postupne však musí prerásť do vzájomného sa rešpektovania. Humor vnáša do chmúrnej staroby aspoň iskričku nádeje, optimizmu. Carl sa musí oprostiť od stareckých vrtochov a bytostného lipnutia na minulosti, ktoré je vykreslené prostredníctvom Carlovho neustáleho vláčenia domu s celým pozemským vlastníctvom za sebou. Russel zase musí upustiť od detinských vrtochov a svojím spôsobom dospieť.

Hore svoj výnimočnosť potvrdzuje aj sofistikovaným podsúvaním posolstiev a odkazov, ktorými sa snaží poučiť ako malých, tak i veľkých. Detská postava demonštruje esenciálnosť rodičovskej aktivity pri vychovávaní, ich rešpektovanie, pričom starecká postava zastáva ambivalentnosť, na jednej strane ilustruje osobu s citmi a snami, ktorá si zaslúži patriční rešpekt, na druhej strane odkazuje na zbytočnosť izolácie (starých od mladých) a stránenia sa kontaktu s ostatnými (stareckej mizantropie a večnej mrzutosti). Práve prezentácia staroby ako ďalšej kapitoly v dobrodružnej knihe života dodáva filmu transcendentálny rozmer spolu s hľadaním zmyslu života. Hore tým pádom pôsobí ako alegória nie nepodobná putovaniu v Alchymistovi od Paula Coelho. Prirodzene, Pixarovci natočili rodinný a zábavný snímok (s presahom), preto v ňom figuruje i viac sentimentálnych a melodramatických okamihov (spomínaný prológ, čo do citového náboja nemá ďaleko od pamätnej scény s umierajúcou matkou z kresleného filmu Bambi).

So spomínaným Alchymistom zdieľa niekoľko spoločných prvkov, z tých výraznejších okrem cesty je aj náboženský podtext a morálne hodnoty. Režisér Docter je praktizujúci kresťan, no sám priznáva, že jeho cieľom nie je pretláčať do filmov osobné (alebo cirkevné) názory. Film nepôsobí explicitne náboženským tónom, ani posolstvo nie je limitované striktne cirkevným názorom. Spolu s ostatnými posolstvami je aj potreba duchovného života zakomponované do príbehu sofistikovane, až latentne, a tvorca ho prezentuje ako neoddeliteľnú súčasť života. Film oplýva opakujúcim sa leitmotívom odmietania a prijatia (onoho novozákonného odpúšťania), najmarkantnejšie pri scénach s mytologickým vtákom Kevinom. Obdobne nenásilne sú prezentované i ostatné morálne hodnoty, na ktoré sa snaží príbeh upozorniť.

Obdivuhodný je práve spôsob spracovania, nakoľko sa tvorcovia vyhli notoricky gýčovým a sentimentálnym posolstvám. Metafory znovuzrodenia Carla a vykúpenia Russela pridávajú na transcendentálnom až metafyzickom podtóne celého snímku. Filmári nezabúdajú upozorňovať na kult osobnosti, ktorého súčasťou sa môžu stať deti bez správneho vzoru. Carl bol odmalička fanúšikom lindbergovského bádateľa, Muntza, s ktorým sa identifikoval a vybudoval si o ňom akýsi mýtus. No osobné stretnutie s celoživotným idolom prebieha úplne ináč, než si Carl predstavoval vo svojich najdivokejších snoch. Okrem bitia na poplach pri nevhodných idolov s ktorými sa v súčasnosti mladý ľudia identifikujú, pripomína klaňanie sa bôžikom (analógia rituálneho uctievania môže byť jednoducho aplikovaná aj na popové hviezdy, ktoré deti uctievajú prostredníctvom peňazí- merchandising a podobné komerčné vykorisťovanie) a hľadanie jediného, pravého Boha (v snímku ho Carl nachádza sám v sebe, nadobudnutie sebavedomia a priama referencia na vyššie spomínaného Alchymistu a jeho inšpiračné zdroje). Obdobne Coelmu prípadu, aj tu sa tvorcovia snažia poukázať na neoddeliteľnosť duchovného života, jeho každodennú potrebu, kultivovanie a nadobudnutiu šťastia oprostením sa od materiálneho sveta (Carlovo opustenie svojej celoživotnej ulity). V žiadnom prípade nejde o film na cirkevnú zákazku.

Za zmienku stojí aj pseudounifikovanie americkej a ázijskej animovanej tvorby. Hlavná postava skauta Russela je ázijského pôvodu (zrejme prvý ázijec v americkom animovanom celovečernom filme), no výraznejšie je implementovanie opakujúcich sa tém, väčšinou vo filmoch z dielne Ghibli Studios. Čo začína ako existenciálne putovanie v duchu filozofie Camusa alebo Sartra, prechádza do humanistického posolstva. Život nie je absurdný, má zmysel. Hore je svojím spôsobom aj vyjadrenie úcty jednej z najväčších osobností japonskej animovanej domény, Hayao Miyazakimu. Početné inšpirácie sa dajú objaviť vo filmoch ako Spirited Away, či Howl´s Moving Castle. Treba podotknúť, že zo strany tvorcov a producentov (obzvlášť šéf štúdií Pixar a Walt Disney Animation, John Lasseter, je veľkým Miyazakiho fanúšikom). Faktom, je že japonská manga a anime získava čoraz väčšiu pozornosť aj za veľkou mlákou (v USA má teraz premiéru Miyazakiho najnovší počin Ponyo on the Cliff) a je dobré vedieť, že si to filmári uvedomujú a postupne začínajú rúcať hranice národnostnej segregácie aj na poli filmovej tvorby.

Hore je skutočným unikátom, raritou a fenoménikom na poli animovanej tvorby, no rozhodne zaujme aj mimo intencií rodinného animáku. Premiérou v Cannes (Hore bol vôbec prvým animovaným filmom, ktorý otváral festival) dali kompetentní jasne najavo, že nejde o obyčajný animovaný film, ale snímok s hodnotami konkurujúcimi i hraným drámam.