Originálny názov: Play
Žáner: akčná dráma
Minutáž: 118 minút
Krajina: Švédsko / Dánsko / Fínsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Ruben Östlund
Scenár: Erik Hemmendorff, Ruben Östlund
Kamera: Marius Dybwad Brandrud
Hudba: Danny Bensi, Saunder Jurriaans
Hrajú: Kevin Vaz, Anas Abdirahman, Johan Jonason, John Ortiz, Tobias Åkesson, Abdiaziz Hilowle, Yannick Diakité, Sebastian Blyckert a ďalší
Deštrukcia základného prvku zábavy v atmosfére predmestia Göteborgu. Švéd Ruben Östlund sa inšpiroval skutočnými udalosťami pri tvorbe snímky Hra – cielenej kritiky severského myslenia a jeho prístupu k vyčínaniu mládeže. Minimalistická formálna stránka, ktorá vás svojim dokumentárnym nádychom pohltí sa tu spája so silnou témou šikany.
Unikátnosť formy som si v plnej miere uvedomil po pol hodine „hry“, keď prebiehal len približne šiesty záber. To máme päť minút na jeden. Zábery sú zväčša statické s minimálnym odklonom do strán či približovaním a oddaľovaním. Prvý vážnejší pohyb nastane dokonca až po hodine. Dokumentárne zachytenie reality vidno už v úvode, ktorý je akoby vystrihnutý z bezpečnostnej kamery nákupného centra.
Výsledný efekt je znásobený aj využitím nehercov, čo je už zakorenený trend európskej kinematografie. Östlundova práca s nimi pripomína priamku s bodmi A a B, kde je na počiatku mládežníkom vysvetlený len koncový bod scény a zbytok je na ich prirodzenosti. Preto je to autentické, sugestívne a perfektné. Dokonca aj ich mená sú zachované a tón je tým zvýraznený. Celá táto forma stavia diváka do úlohy zainteresovaného pozorovateľa, ktorý však nemôže dianie na plátne ovplyvniť. Surový pohľad síce na oko zaváňa nudou, lenže hravý dej, ako mrazivý tak aj nekopromisný, vás nenechá pokojným.
Tou povestnou hrou je šikanovanie troch belošských detí z vyššej triedy päticou černochov. Nie je to fyzická šikana, akú poznáme z amerických filmov, ale tá najhoršia možná – psychická. Spočiatku sa zdá, že im ide o klamstvo, ktorým by sa dostali k ich osobným veciam. Skutočnosť však bazíruje na hrane zastrašovania, hry na dobrého a zlého policajta a utrpenia trojice detí, ktorá si nevie s nimi poradiť a nedokáže ani uniknúť. Östlund však nepristupuje k pätici ako k absolútnemu zlu, ktoré stojí na vrchole reťazca utláčateľov, i keď radosť z ovládania slabších je zrejmá. Aj oni majú svojich predátorov, ktorí ich bez ostychu napadanú v jednej zo scén, čím je vytvorený mozaikový kruh, dotvárajúci komplexný obraz pouličného života mladých. To je však len prvý plán filmu, ktorý v hĺbke zachádza ešte ďalej.
Oveľa chladnejšou a pre spoločnosť alarmujúcejšou je rovina štúdie severskej mentality. Udalosti mladých sú totiž konfrontované so svetom dospelých, ktorí sú zobrazení v inom uhle – sparodizovaní a zosmiešnení. Riešia diametrálne odlišné veci, ktoré sa síce týkajú reality, ale vo svojej podstate neriešia majoritný problém detí. Neprinášajú východiská, zacyklujú sa vo svojej ulite, v ktorej je dôležitejšie zbytočne neprivolať políciu a nechať veci vyriešiť sa samé. Takto vystavaná štruktúra naštrbuje ideálny obraz o severských národoch a ten, kto čo i len raz navštívil niektorú z týchto krajín, uzná, že pristupujú k riešeniu s pomerne zvláštnym až radikálnym vzorcom spravodlivosti (viď záverečná scéna „zúčtovania“). Taktiež je zosobnené vyobrazenie prisťahovaleckého spôsobu života, ktorý sa kombinuje už v línii mladých chlapcov (černosi vs. belosi).
Hra má však jeden obrovský problém. Ide o festivalový film, ktorý sa do širšej distribúcie zrejme nedostane. No ak by ste naň narazili v televízii či na DVD, netreba váhať. Pre nonkonformného diváka je to zážitok. Nie nadarmo bol film uvedený na tunajšom festivale ArtFilm v sekcii „Mental Nord“. Podozrievam organizátorov, že názov bol zvolený práve skrz túto snímku.
