Hráči so smrťou / Flatliners, 2017 © ITA Film
Dánsky režisér Niels Arden Oplev sa pustil do nového projektu. Kým Muži, ktorí nenávidia ženy sa stali uznávanou snímkou a Pomsta mŕtveho muža bola veľmi slušným počinom, o Hráčoch so smrťou sa niečo také povedať nedá.
Remake filmu z roku 1990 rieši mimoriadne atraktívnu tému. Tá (azda aj oprávnene) nedá ľuďom spávať. Je to logické, z vecí, ktoré sú záhadné a doposiaľ neoverené, ide atraktivita a na tom stavia aj tento film. Partia študentov medicíny sa rozhodne skúsiť, aké to je sa aspoň na chvíľu dostať „na druhú stranu“. Keďže pracujú v nemocnici a budú z nich budúci lekári, aspoň čiastočne sa zmenšuje riziko toho, že niektorí z nich zomrie.Chodia teda do suterénu nemocnice, kde nájdu potrebné nástroje a prístroje na to, aby sa mohli vydať na cestu do neprebádaných hlbín vesmíru. Paradoxné je, že odstavené stroje a miestnosť v suteréne, kde sa riadená klinická smrť vykonáva, vyzerajú lepšie, ako bežné ambulancie na Slovensku.
Skúsme sa na celý tento námet pozrieť úplne logicky. Študenti medicíny by mali vedieť, že takéto nápady sú… prinajmenšom uletené. Riskujú život, zdravie, len preto, že chcú niečo nové vyskúšať. Pripusťme, že s prižmúreným okom nejako pochopíme, že sa nájde partia bláznov, ktorá to dobrovoľne skúsi. Pri takomto experimente by to jednoducho nešlo utajiť. Aj preto, že ľudia sa jednoducho niečím takým pochváliť musia. Sú štyria. Ak sú dosť uletení na to, aby to skúsili, tak to proste vykecajú.
V hlavnej úlohe toho celého je defibrilátor. Bez neho to snáď ani pri drámach v amerických filmoch nejde. Obrovská vlna elektriny tu funguje stopercentne, hoci študovaní človek by pokrútil hlavou. Defibrilátor nie je žiadna istota, ale tu nám to tak proste servírujú a bodka. Nehovoriac o tom, že presne 0 z troch pokusných králikov má na tele po zásahu elektrošokom popáleniny.
A keď už teda dáme zbohom logike a pozrieme sa na film čisto zo zvedavosti a s očakávaniami, ako bude onen svet zobrazený, prichádza vytriezvenie. Dostaneme sa k nemu len na pár chvíľ. To najzaujímavejšie proste tvorcovia nasekali do pár sekúnd a aj keď nás v traileroch lákali na silný mysteriózny zážitok duše opúšťajúcej telo, my sledujeme len jeho dôsledky. Strašidelné, ale stále v tom „našom svete“. To strašenie však nie je správnym hororovým elementom, skôr naopak. Skúsim sa v nasledujúcich riadkoch vyhnúť spoilerom a tak len naznačím.
Dnes sa napätie vo filme, ktorý má ambíciu byť aspoň trošku strašidelný, robí cez vyskakujúce strašidlá a ľakačky. V tomto prípade režisér ani neskúsil inú taktiku a hoci pri pozeraní trochu poskočíte, máte pocit, že ste toto už miliónkrát zažili. Strach je teda nahradený znechutením. Vy ste to totiž naozaj už veľakrát videli, v iných filmoch iných režisérov, ktorým došla fantázia a atmosféru budovali najlacnejším možným spôsobom.
A to je škoda. Škoda je tiež, že hlavná mysteriózna línia mohla spočívať v bádaní toho, čo klinická smrť predstavuje. Bohužiaľ, tá je len odrazovým mostíkom k akejsi sociálnej dráme, skúmajúcej psychológiu a smutné tajomstvá minulosti skrz príbeh s paranormálnymi prvkami. Na diváka je tak spáchaný podraz a z vyzretého filozofovania o podstate života a smrti sa stáva tínedžerský príbeh, ktorý si neláme hlavu s logickými nedostatkami či prinesením niečoho nového. Naopak. Hlavní hrdinovia sú mladí, bohatí, pijú, súložia, nemajú žiadnu zodpovednosť a nevedia čo od dobroty. Cieľová skupina zrejme nebude iná.
Ale aby som len nekritizoval. Vizuálne to naozaj nie je zlé. A mohlo byť ešte lepšie, nebyť skrátenia výletov na druhý svet na minimum. Technickému spracovaniu azda nie je čo vytknúť, z tejto strany je to príjemný pohľad. Iste vizuál mohol byť aj o čosi zaujímavejší, ale ktovie – možno neboli peniaze, možno si tvorcovia mysleli, že diváka niečo také nebude trápiť.
Tempo filmu bolo nevyrovnané, očakávané grandiózne finále sa scvrklo a otázka, či to je naozaj už všetko, je na mieste. Jedna z ambicióznych medičiek Ellen Page neskutočne irituje prejavom, pri ktorom sa zdá, že jej stŕpla spodná pera (keď som raz nespal 40 hodín, rozprával som veľmi podobne), zvyšok osadenstva je miestami preafektovaná, na čo si ale postupom času aj zvyknete.
Horšie je, že postavám nefandíte, nie je prečo. Čo je najhoršie, nechce sa im ani umierať. A to by bez akéhokoľvek nadhľadu a irónie filmu pomohlo, dodalo šťavu a aspoň trochu zvýšilo záujem diváka o ďalšie scény.
Hráčov so smrťou je škoda. Na čosi vyše hodine a pol vidíte nenaplnený potenciál možného trháku. Miesto toho som ale odchádzal sklamaný, na psychologickú sondu do duše roztopašných tínedžerov som si fakt lístok nekupoval.
Na záver mi dovoľte citát ikonického trénera futbalového Liverpoolu: „Niektorí ľudia si myslia, že futbal je otázka života a smrti. Môžem vás uistiť, že to je ešte ďaleko dôležitejšie.“ Ja som dal vo štvrtok večer prednosť filmu o otázke života a smrti pred futbalom. Chyba.
