Žáner: dokument
Minutáž:125 minút
Krajina: SR
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Patrik Lančarič
Scenár: Patrik Lančarič, Maroš Šlapeta, Matej Beneš
Kamera: Peter Kelíšek
Strih: Maroš Šlapeta, Matej Beneš
Hudba: Marek Brezovský
Animácia: Patrik Pašš ml., Peter Budinský
Hrajú: Marek Brezovský, Ali Brezovský, Vlasta Brezovská, Mirka Brezovská, Oskar Rózsa, Marek Minárik, Martin Valihora, Whisky, Braňo Špaček, Ivana Pristašová, Peter Šesták, Patrik Krebs, Roman Andor, Bibira, Milota Havránková, Igor Marko, Katarína Tóthová
Na albume Rakovina uvádza Karel Kryl pesničku Marat ve vaně slovami: „Úloha osobnosti v dějinách sestává prakticky z ochoty dotyčné osobnosti zemřít nebo nechat se zabít dříve, než stačila odvolat.“ Ak pripustíme voľnejšiu interpretáciu, pod odvolaním môžeme rozumieť aj náhle či postupné opúšťanie vlastných princípov, ideálov, hľadanie kompromisov pod vplyvom rôznych záujmov a možností. Konformitu, prispôsobovanie sa.
Martýrium potom vzniká, keď človek nie je ochotný od svojho osobného presvedčenia ustúpiť ani za cenu obetovania vlastného života. Ako tisícročie pokresťančovaná kultúra navyše ľahko spájame individuálnu obetu s odkazom, výzvou pre celú spoločnosť. Veľkú úlohu zohráva aj vek, v ktorom osobnosť opúšťa živých. Okolo ľudí „na vrchole síl“ či „s celým životom pred sebou“ sa ľahšie šíri legenda. Plus práve mladí ľudia sú v zásade rebelantskejší, menej náchylní na kompromisy, ochotnejší riskovať. Smrť mladého človeka sa chápe ako neprirodzená, na rozdiel od smrti v starobe. Spojením týchto a iných faktorov vznikajú jánošíkovia a demitrovia. (Vrcholový športovec asi ťažko môže niečo odvolávať, ale povesť si mohol pokaziť ešte všelijako – viď politické angažovanie populárnych ex-hokejistov Lukáča a Rusnáka. Túto poznámku kľudne berte ako súčasť proma k filmu 38.)
Marek Brezovský nebol ani zbojník, ani hokejista. Po otcovi, Alim Brezovskom, zdedil hudobný talent, vychodil konzervatórium a začal študovať kompozíciu na VŠMU. Odmala zakladal a viedol kapely so záberom od art-rocku po punk, čiže bol aj rocker. Rocková hudba je známa často sebazničujúcim životným štýlom jej hviezd a rozvinutou vlastnou martyrológiou (napr. klub 27). Keď sa Marek v júni 1994 ako dvadsaťročný predávkoval heroínom, rozhýbali sa tak sily, ktoré po dvoch dekádach vedú tvorcov dokumentu Hrana k tvrdeniu: „Marek Brezovský je možno prvý slovenský umelec, ktorý sa stal slávnym až po svojej smrti. Je to proces, ktorý začal pár rokov dozadu, no stále trvá.“
„Pár rokov dozadu“ posuniem na roky 1997-98, keď Oskar Rózsa, Marekov spolužiak z konzervy, nahral so štúdiovou kapelou niekoľko jeho piesní, doplnených o štyri archívne nahrávky Brezovského kapely Art M Trio. Tieto 4 songy sú vlastne dodnes všetko, čo môžete počuť z Marekovej hudby v jeho vlastnej interpretácii na oficiálnom fyzickom nosiči. CD vyšlo pod názvom Hrana v roku 1999 v limitovanej edícii 1000 kusov. Oskarove verzie sú úhľadné a svedomité, ale album by som odporučil hlavne kvôli pôvodným Marekovým veciam. V súčasnosti by už nemal byť problém zohnať ho legálne, pretože vyšlo v reedícii s dvoma trekmi navyše. Keď potom vo filme vidím Aliho Brezovského prehrabávať sa kopou kaziet a vyratúvať hodiny a hodiny použiteľného materiálu, čosi vo mne hrkne. Vonku je z toho iba pár pesničiek. Pochopil som ho zle? V skutočnosti by sa tie nahrávky nedali nijak zmajstrovať do profesionálnej podoby?
„Druhá vlna“ Hrany prišla v roku 2010, keď Rózsa na festivale Viva Musica uviedol Brezovského hudbu prvýkrát od smrti naživo. Krátko nato sa stretol s režisérom Patrikom Lančaričom a inšpirácia dozrela v konkrétny námet celovečerného dokumentu. Rózsa samotný k reedícii albumu pripravil aj Hrana tour 2011. Vyvrcholenie túry v bratislavskom MMC Lančarič tiež sfilmoval, vyšlo na samostatnom DVD a spolu s kratším dokumentom o celej túre bude súčasťou 3 DVD boxu, ktorý zavŕši hudobné a filmové spomínanie na Mareka Brezovského (podľa predstáv producentov) ešte v roku 2014. Zatiaľ by už asi aj stačilo, hlavne keď vezmeme do úvahy, že Hrana sporadicky koncertovala aj v ďalších rokoch a v roku 2014 sa turné vlastne zopakovalo. Sám som ich počul na Vrbovských vetroch. Napriek tradične okázalej Rózsovej prezentácii únava materiálu už postúpila do štádia na hranici znesiteľnosti.
Patrik Lančarič rozdelil dokument do štyroch krátkych filmov, nazvaných Hudba, Láska, Rodina a Samota. K poslednému ešte pripojil symbolickú animovanú bodku od Patrika Pašša ml. a Petra Budinského Tam, kde vládne slnko, pokus o ponor do Marekovho vnútorného sveta. Lančarič odôvodňuje tento postup tak, že mladý hudobník „reálne fungoval v paralelných svetoch, ktoré vôbec neprelínal.“ Klasické lineárne rozprávanie by podľa neho oslabilo emocionálnu stránku výpovedí Marekových blízkych. Režisér považuje toto rozdelenie za kľúčové.
Samozrejme, toto rozhodnutie je kľúčové, lebo spoluurčuje výslednú neúmernú stopáž (125 minút) a dramaturgickú (aj emocionálnu) rozkolísanosť. Okrem posledného segmentu totiž jednotlivé časti postupujú lineárne, od zázračného dieťaťa, cez mladistvé výboje a rozširovanie obzorov (umelecké, citové, drogové) až po záverečnú fázu závislosti, odcudzovania a šokujúceho konca. Najsilnejšie chvíle prichádzajú v tretej časti s výpoveďami rodičov, keď hovoria o tom, ako stratili syna. To sú tie emócie, o ktoré Lančarič nechcel a nemohol prísť. No šťastné aj smutné spomienky zaznievajú už celú hodinu predtým od kamarátov, spolužiakov, spoluhráčov či mileniek v identickom oblúku. Akoby ste boli vyprahnutí od smädu a človek, ktorý vám ponúkne plný pohár vody, vám ho po jednom-dvoch glgoch odtrhne od úst, doplní, znovu podá a tak dokola.
Pozastaviť sa treba už pri motivácii „Rašomon princípu“ paralelných svetov. Na Kurosawovu klasiku sa odvolávajú autori: „Každý z týchto paralelných svetov poznal inú časť Marekovej osobnosti a má svoju verziu pravdy.“ V Rašomonovi ide o fiktívnu udalosť, ktorú jej svedkovia popisujú každý zo svojho pohľadu, pričom ich výpovede sa odlišujú v podstatných faktoch. Povedať, že rôzni ľudia (rodinní príslušníci, priatelia, spolužiaci, kolegovia, partneri) poznajú rôzne stránky niečej osobnosti, je objavovaním Ameriky. Nazvať to paralelnými svetmi, ktoré sa vôbec neprelínajú, ostávajú pevne oddelené (z povahy danej osobnosti), je už autorská licencia, objavovanie Atlantídy.
Medzi jednotlivými výpoveďami totiž iba zriedka dochádza k rozporu, Brezovský z nich nevychádza ako kontroverzná postava. Všetci zdôrazňujú jeho nadanie, inteligenciu, ale aj citlivosť a náladovosť. Z ničoho však nevyplýva, že by bol človekom rôznych, protikladných tvárí, ktoré si nasadzoval podľa príležitosti. Že mal naraz dve frajerky v dvoch mestách? A ktorý osemnásťročný muzikant nemal? Že hral aj klasiku aj punk? A Rózsa žije tiež v paralelných svetoch?
Neberiem Lančaričovi hypotézu, odmietam len, že by ju filmom úspešne potvrdil. „Paralelné svety“ sú jeho konštrukt Brezovského života, pričom z viacerých výpovedí vyvstáva jeho schopnosť integrovať ľudí aj myšlienky okolo seba a vyňať z rôznych vplyvov novú kvalitu (tomu sa ešte inak hovorí tvorivosť). Dokument Hrana jeho osobnosť skôr dezintegruje. Proti autorovej hypotéze oddelených svetov by sa dala postaviť hypotéza, že nedokázal plnohodnotne integrovať zdroje, s ktorými pracoval. Aj animák na konci si „objednal“ preto, lebo sa pôvodne bál nedostatku archívnych materiálov. Nakoniec ich síce bolo dosť, ale animácia zostala. Rozrezávaním prirodzene spojených vrstiev Lančarič v skutočnosti šiel proti vlastnému zámeru. Vyrozprávať Brezovského príbeh „tak, ako sa stal. Teda, čo najvecnejšie, najobyčajnejšie, bez akýchkoľvek prikrášlení, zbavený všetkých nadbytočných mýtov a pod.“
