Hry o život: Balada o hadoch a vtáčatkách
Vykrádanie zlatých časov

Surové, reálne, ironické. Prvá časť, Hry o život (2012), si ma získala kamerou napodobňujúcou chaos v budúcnosti, v ktorej je zabíjanie pobavením pre vrchnú vrstvu a skvelou Jennifer Lawrence. V novom, časovo odpútanom pokračovaní Balada o hadoch a vtáčatkách tentoraz nazeráme do siete Capitolu. Hlavnou postavou sa stáva budúci prezident Snow, teraz však ako snaživý a intrigársky Coriolanus Snow. Všetky štyri filmy Hunger Games sú natočené podľa knižných predlôh Suzanne Collins a ani Balada o hadoch a vtáčatkách nie je výnimkou. V réžii pokračoval Francis Lawrence, ktorému vďačíme za adaptácie od časti Skúška ohňom až po poslednú Drozdajku. Ako sa postavil k svetu „pred Katniss Everdeen“?

Osemnásťročný Coriolanus Snow (Tom Blyth) sa pokúša získať finančné štipendium pre svoju rodinu. Aby sa mu to podarilo, musí zariadiť výhru svojho zverenca v ringu smrti. Spomedzi vyžrebovaných sa mu však do vienka dostane nežná speváčka Lucy Gray (Rachel Zegler), ktorá je podceňovaná od samého začiatku. Mladý Snow sa nestráni využívať svoj šarm a prešibanosť k dosiahnutiu vysnívanej budúcnosti. Po chvíli je jasné, že do vzťahu s Lucy Gray prichádza aj romanticky ladená emócia, ktorá ich oboch núti bojovať za svoje životy. Ale čo bude zo štipendia?

Coriolanusa čaká v snímke Balada o hadoch a vtáčatkách, na rozdiel od predošlých diel v sérii Hry o život, veľmi pochopiteľný, emocionálny prerod. Vďaka nemu získava postava potrebnú hĺbku; zodpovednosť za rodinu v podobe sestry (Hunter Schafer známa zo seriálu Eufória) a starej mamy pôsobia sympaticky a dávajú mu dostatočne silnú motiváciu potlačiť svoje vnútorné „dobro“. Lucy Gray postupne zisťuje, kam mladý Snow smeruje…

A práve s ňou je to už v príbehu o čosi komplikovanejšie. Lucy dodáva snímke akési zvláštne muzikálové ladenie, a to hneď na viacerých miestach. Už jej antré pôsobí, vzhľadom na to, ako sa na pódium prvýkrát dostala postava Katniss Everdeen a aké emócie ňou zmietali, skrátka prehnane. Skoro akoby si to užívala. Psychológia Lucy Gray zlyháva na herectve a speváckych momentoch, ktoré prekrývajú akýkoľvek pocit alebo dôsledok, ktorý si mohla z arény odniesť. Narážam na momenty, kde sa tvári natoľko bezstarostne, až zabudneme, že sa pred jej očami pozabíjalo viac ako dvadsať maloletých. Tu nastáva prudký rozkol medzi prvou časťou a tým, čo som na nej ocenila najviac: surovosť a neskrášľovanie chladnokrvného zabíjania. V tejto snímke chýba čo i len mierny náznak naturálnosti.

Ako zjavný fanúšik musím dodať: Lawrence vytvoril dobrý prequel, ktorý však takmer vôbec nesúvisí so skutočným posolstvom Hier o život. Režisér sa vydáva po ceste monumentácie toho, na čo sa v časoch svojej najväčšej slávy uplo milióny ľudí a repetitívne sa cyklí v rovnakých motívoch. Naozaj minulosť neprináša nič nové? Snaha využiť každý symbol z predchádzajúcich častí pôsobí okato a javí sa ako umelé živenie už zašlých znamení. A to spôsobuje malý priestor hadom a vtáčatkám, ktoré fungujú iba ako strohé metafory, občas sa zobrazujúce na plátne.

Vzťah medzi Coriolanusom a Lucy Gray odhadneme už v samom úvode. Veď, kto by sa do nej nezamiloval, keď má pri našom prvom stretnutí s ňou na plátne skoro vlastný videoklip? Láske medzi dvoma protagonistami je ťažké uveriť, najmä pre nie vždy uveriteľnú psychológiu jednej polovičky.

Aj napriek všetkému vyššie napísanému je Balada o hadoch a vtáčatkách dobrou správou pre skalných fanúšikov. Svoju hlavnú postavu vykresľuje ambivalentne, čo je prospešné vzhľadom k predošlej filmovej sérii, kde sa prezident Snow mohol javiť „proste zlým“. Neplatí to však pre všetkých. Neskromné spevácke vstupy jeho hereckej partnerky, ju samú, bohužiaľ, zatienili. Film sa chce podobať svojim predchodcom, no v tejto snahe príliš tlačí na pílu a zabúda doťahovať všetky svoje postavy na sto percent. Pocit krutosti z ironickej ukážky sveta, ktorý kričal z prvých Hier o život, ba aj z druhého dielu, sa nezopakoval.