Hudba a text

Originálny názov: Music and Lyrics

Žáner: romantická komédia
Minutáž: 96 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Mark Lawrence
Scenár: Mark Lawrence
Kamera: Xavier Pérez Grobet
Hudba: Adam Schlesinger
Hrajú: Hugh Grant, Drew Barrymore, Brad Garrett, Kirsten Johnson, Haley Bennett

Pod pojmom „romantická komédia“ si asi každý z nás predstaví poslabší, značne pokrivkávajúci scenár rozprávajúci klišéovitý príbeh o kostrbatom vzájomnom hľadaní sa dvoch ľudí, ktorí napĺňajú svoj osud v šťastnom konci filmu, aby, ako trefne poznamenáva zaužívaná rozprávková fráza, „žili šťastne, kým nepomreli.“ Je tragédiou, že filmový priemysel prijal takýto schematizmus za svoj a urobil ho jedným zo svojich komerčných ťahúňov, ktorý napriek myšlienkovej prázdnote, či formálnej prostoduchosti sa aj vďaka masívnej reklame stal medzi divákmi natoľko populárnym. Pomerne neznámy režisér Mark Lawrence mal tak pred sebou titanskú úlohu spočívajúcu v tom, aby svoj najnovší snímok Music and Lyrics dotlačil do originálnejšej roviny v rámci svojho žánru.

Samotné pojatie príbehu je však viac, než sklamaním a drží sa už spomínanej schémy zubami-nechtami. Alex Fletcher je vyblednutá popová hviezda osemdesiatych rokov, ktorá zápasí s vlastnými existenčnými problémami. Tu sa však náhle, ako blesk z jasného neba, objavuje súčasná superhviezda Cora Corman s ponukou, aby jej Alex napísal pieseň a ešte si s ňou popritom nostalgicky zanôtil. So spevákovou popularitou vybledli i jeho schopnosti a absolútna absencia hudby, či skladania slov do textu, ho rázom dostávajú pod tlak. Našťastie mu úplnou zhodou okolností polieva kvety krásna a zároveň prudko talentovaná Sophie, ktorej vynikajúca schopnosť hrať sa so slovami, by sa Alexovi náramne hodila. Samozrejme, preskočí medzi nimi iskra, na poslednú chvíľu zachránia „našu vec“ a prostredníctvom jedného stroskotania ich vzťahu kvôli kariére opäť nachádzajú lásku.

Z vyššie uvedeného je jasné, že akákoľvek originalita bola pochovaná už počas tvorby scenára, ktorý si mimochodom napísal sám režisér a film sa svojím príbehovým aspektom v ničom neodlišuje od gýčovitého obrazca vytvoreného producentmi špeciálne pre žáner romantickej komédie. Nenáročný, prevažne situačný, humor situáciu nezachraňuje, skôr naopak. Miestami pôsobí veľmi nátlakovo a priehľadne. Divák má potom pocit, akoby mu niekto šepkal do ucha: „Úsmev, prosím.“ Obsah filmu by mohol zachrániť i priemerne spracovaný myšlienkový základ a termín „priemerný“ sa najviac hodí k tomu, čo nám autori chcú snímkou odkázať. Motív silného, avšak už opotrebovaného jedinca a krehkej, psychicky nedospelej a nadpriemerne nadanej krásky tu už bol a moralizovanie okolo hudobného priemyslu, či hudby ako hobby je mnohokrát nedotiahnuté do konca, pričom spôsobuje viac chaos, v ktorom sa divák skôr stráca, než aby ho presvedčilo nad snímkou premýšľať.

Jediné, čo ostáva ako-tak na úrovni a v konečnom dôsledku je pre film spasením, predstavujú herecké výkony, ktoré sa síce nevymykajú z bežného rámca, ale nemožno ich s čistým svedomím zaradiť medzi šedý priemer. Ich vyznenie je vysoko profesionálne, no úroveň stvárnenia pokrivkáva a miestami možno badať umelosť postáv. Hugh Grant, ktorý si zahral Alexa, sa tu ukázal vo svojej klasickej forme, keď jeho prednosťou je skôr odhalená hruď zaberajúca na ženskú časť publika, než verné vžitie sa do svojej postavy. Drew Barrymore naopak príjemne prekvapuje a Sophie, ktorú stvárnila, pôsobí omnoho živším a sviežejším dojmom, pričom do postavy vkladá kus zo seba. Keďže film je po hereckej stránke veľmi skromný, na vedľajšie postavy neostal priestor a tých zopár hercov odviedlo svoju prácu dobre.

Pokiaľ by divák čakal vo filme o hudobnom priemysle kvalitný hudobný doprovod, bude, podobne ako pri ostatných aspektoch filmu, rozčarovaný. Síce značne návykový, avšak textársky až neuveriteľne prázdny pop je v tomto prípade sprevádzaný nevýraznou, prevažne sláčikovou, kulisou z dielne Adama Schlesingera predtým tvoriaceho výlučne pre televíznu produkciu. Výsledný mix oboch prvkov spoločne s rutinérsky zvládnutým vizuálom pôsobí dosť rozporuplne, pričom nemá sám osebe čím zaujať a tak sa medzi ostatnými aspektmi snímky stráca.

Music and Lyrics je preto napriek rutinérskej, dobre odvedenej práci v určitých aspektoch snímky len jedno veľké, do očí bijúce klišé bez štipky nápadu a smelo sa dá zaradiť medzi šablónovito produkované filmy, ktorých jediným cieľom je od diváka vyžobrať nejaký ten bubáčik naviac. Jednoduchý, absolútne otrepaný príbeh, jemne nadpriemerné herecké výkony, či moralizátorstvo nie sú tou správnou cestou k dobrému filmovému zážitku, ale skôr k frustrácii zo strateného času, či peňazí utratených za vstupenku. Pritom stačilo ísť do filmu s tým, že ho natáčam pre ľudí, nie pre skupinu pri slove „dollar“ slintajúcich producentov a výsledok mohol byť omnoho lepší.