I Am Mother
Nedocenené, ale vydarené sci-fi

Nenápadné austrálske sci-fi zažilo premiéru na Sundance Film Festivale už takmer pred rokom. V júni 2019 sa potom dostalo do celosvetovej distribúcie Netflixu a na plátnach kín sa neobjavilo ani doma. Trochu tak zapadlo v ostatnej bohatej ponuke a dobrú službu mu neurobil ani trailer Netflixu, ktorý snímku zbytočne vykresľoval ako jednoduchú, akčnú a hororovú. Ani jedno nie je veľmi pravda.

Niekoľko akčných scén tu síce je a atmosféra má miestami jemne hororový nádych, ale v prvom rade je to komorný a inteligentný sci-fi thriller. V recenzii sa budem snažiť vyhnúť spoilerom, ale úplne sa to v tomto prípade nebude dať. Nemalo by to však znížiť váš prípadný zážitok zo sledovania filmu, lebo to si môžeme povedať hneď na začiatku – I Am Mother (v češtine Jsem matka) sa pozrieť oplatí.

Príbeh sa odohráva v nekonkretizovanom čase a priestore, ale ide o zrejme nie príliš ďalekú budúcnosť. Ľudstvo vyhynulo, ale nádej na záchranu ostala v podobe plne automatického podzemného bunkra, v ktorom je uskladnených 62 tisíc ľudských embryí. Nimi má by Zem opäť zaľudnená. O starostlivosť a výchovu deti sa má postarať robot Matka (s hlasom Rose Byrne). V bunkri je však prítomné len jedno dieťa – Dcéra (Clara Rugaard). Aj tá sa v detstve pýta, prečo je tam sama. Matka odvetí, že aj ona sa musí naučiť, ako na to. Ako postupne uvidíme, bol v tom kus pravdy, ale len kus.

Scenárista Michael L. Green a režisér Grant Sputore si na divákov od prvých minút filmu pripravili viacero vecí, pri ktorých si možno poviete, že tak úplne nesedia. Niektoré vám padnú do oka hneď, iné možno nie. Postupne si však, čo to pospájate a dotvára vám to obraz toho, čo sa stalo. Nie všetko si však uvedomíte už pri sledovaní filmu. I Am Mother na to totiž až tak nedáva priestor. Dianie na obrazovke vie udržať vašu pozornosť a to aj napriek tomu, že film je spracovaný pomerne jednoducho. Neodohráva sa na veľkom priestore a vystupujú v ňom len dve postavy, ale nechýbajú naozaj dobré herecké výkony (aj nespomenutej Hilary Swank) a umná réžia. Prostredie je pekne spracované a na špeciálnych efektoch a rekvizitách pracovalo známe novozélandské štúdio Weta Workshop.

Nezrovnalosti v príbehu mnohých zahraničných divákov podnietili k názorom, že ide o chyby a snímka teda nie je dobre napísaná a vôbec nejde o dobrý film. Čo je asi zlá správa o dnešnom publiku odchovanom na hollywoodskej produkcii, ktorá je často až príliš doslovná, popisná a všetko podstatné zopakuje. Lebo Sputore a Green urobili len to, že niečo nechali aj na diváka a nepospájali mu všetko sami. Popri mnohých starších filmoch nejde vlastne o nič, čo by stálo za zmienku.

Pri I Am Mother sa núka prirovnanie k Terminátorovi. Svet ovládli roboti, resp. vyspelá umelá inteligencia za nimi. Častý motív v sci-fi žánri už dlhé desaťročia. Tentoraz to zašlo trochu ďalej a vidíme tak, čo nastáva po neplnení prvotného cieľa. Matka má našťastie dobré ciele, len si nezvolila práve etické metódy ich naplnenia. Je v tom dávka irónie, keďže sama sa Dcéru snaží naučiť etickému konaniu a komplexnejšiemu pohľadu na svet.

Inak sa s ňou však dá súhlasiť. Ľuďom často chýba práve etika a o schopnosti komplexného vnímania situácie ťažko vôbec hovoriť a to aj v dnešnej dobe, keď máločo potrebujeme viac.

---