Originálny názov: Les Amours imaginaires
Žáner: romantická dráma
Minutáž: 95 minút
Krajina: Kanada
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Xavier Dolan
Scenár: Xavier Dolan
Kamera: Stéphanie Anne Weber Biron
Hudba: Michael Wandmacher
Hrajú: Monia Chokri, Niels Schneider, Niels Schneider, Xavier Dolan, Anne Dorval a ďalší
Titul Imaginárne lásky je už druhým réžijným dielom mladej quebeckej filmovej osobnosti schopnej zaujať a provokovať i na najprestížnejšej prehliadke sveta – v minuloročných Cannes. Tentokrát so zaujímavým a inšpiratívnym zvládnutím témy o absurditách naivných lások a emočných manipuláciách.
Zápletku Imaginárnych lások tvoria vzťahy rovnako mladých dospievajúcich protagonistov na čele s Francisom, ktorého zosobnil sám režisér projektu Xavier Dolan. Hlavný hrdina je uhrančivým protagonistom reprezentujúci portrét súčasnej spoločenskej „downtown scény“ v Quebecu. Zaľúbený dvadsaťjedenročný Francis chodí s Máriou (Monia Chokri). Tento milenecký pár sa náhodne kontaktuje s vidieckym mládencom Nicolasom (Neils Schneider), ktorý práve prichádza do mesta. Všetci dohromady začnú vytvárať inšpiratívny komunitný svet.
Doteraz celkom šťastne fungujúca partnerská dvojica striedavo súťaží o pozornosť Nicolasa a tým ich vzťah postupne dospieva k totálnej deštrukcii. Režisér sa prostredníctvom vzťahovej konfrontácie snaží formovať akýsi zlepencový, stylingovo pôsobiaci tvar pueer mondénnou úprimnosťou. Táto svojrázna komunikačná zmeska môže byť divácky, buď prijímaná, alebo i odmietaná. Podľa návštevnosti filmu sa to nedá určiť s istotou.
Jednou stranou mince je teda Dolanov umelecký manierizmus ťažiaci z dobre odpočutých, či precízne nasadených dialógoch v modernom rytme. V jeho diele zaujme aj slušná generačná hudobná dramaturgia v kombinácii s modelingovo pôsobiacim castingom hlavných postáv. Vidno tiež výtvarnosť s nádychom istého fetišizmu. Výsledným vnemom by mala byť imaginárna hra. Avšak aj s nečakaným a šokantným odhalením paradoxu v závere deja. Filmové dielo akoby zhodilo samo seba tým, že porušilo väčšinu žánrových pravidiel melodramatického tvaru a sebeironicky rúca konvenciu fungujúcej vzťahovej drámy.
Mondénne nastavenej časti publika asi stačí fascinácia dokonalosťou civilnej tváre protagonistu Xaviera. S možno jediným cieľom – predviesť stále cynickejšiu patogénnu protagonistickú koketériu. Alebo aj hazard s milostnými citmi. Dolanove nápodoby spočívajú v hojnom využívaní „citácií“ autora-režiséra. V jeho manieristickej snahe o vymedzovanie sa voči Truffautovi, Chabrolovi a všeobecne známemu almondovarovskému štýlu. Paradoxom môže byť práve tá chameleonsky alternatívna mnohoznačnosť výpovede s charizmou a záľubami režiséra „retroizmov“. Poučený divák je vo svete úžasov, po ktorých je naplánovaný šok. Ten už nie je elementom filmárskej hry, ale skôr katarzného poznania.
Tých, ktorí držia Dolanovi stranu by mohol tento perspektívny režisér v pripravovaných dielach prekvapiť kvalitatívnym posunom zo súčasnej žánrovej neuchopenosti k divácky stabilnejšiemu – reálne vykryštalizovanému dramatickému tvaru. Talentový prísľub tejto mladej osobnosti súčasnej svetovej kinematografie za to stojí.
