Inde
Outsider v ankete o najväčšieho Slováka

Že filmové projekty sa realizujú roky, je triviálny poznatok. Ak ide o dokument o činorodej, zaslúžilej osobnosti s kariérou presahujúcou dekády, trvanie je o to pochopiteľnejšie. Pochopiteľné je aj vtipkovanie protagonistu – teda Alexa Mlynárčika – že Juraj Nvota a Marian Urban netočia film, ale nekrológ o ňom.

Mlynárčik sa v októbri dožil kmeťovských 84 rokov. Vidno to na ňom nie je, vyzerá ako reklama na čiperného deduška, bystrý pohľad, biele vlasy a upravený briadkofúz umocňujú pozitívny dojem. Ešte dôležitejšie je, že kamera ho sníma väčšinou uprostred rušnej aktivity. Nechce sa mu len vysedávať a spomínať na všetky méty, ktoré dosiahol.

To zase neznamená, že si nenájde čas na posedenie s priateľmi pri víne, na vychutnávanie pokoja. Skôr vzniká dojem, že Mlynárčik má skvelý recept na život, kde dokázal integrovať verejnú a súkromnú oblasť tak, že sa navzájom podporujú, až sa nedajú odlíšiť. Podobne sa dajú popísať aj jeho verejné akcie ako Evina svadba (1972), „permanentné manifestácie spojenia umenia a života“.

Na začiatku sa spomína útek z domu a pokus o prechod cez zakázanú hranicu do Rakúska v 16 rokoch, pretože dobre rámcuje ďalšiu veľkú tému Mlynárčikovho pobytu na planéte – zápas o vlastnú slobodu. No celkovo film skúma Mlynárčikovo pôsobenie tu a inde voľným rozprávaním, neviazaným striktne na chronologickú postupnosť.

Výtvarník sa prechádza po samotke, na ktorej v päťdesiatych rokoch strávil niekoľko mesiacov. Opisuje, ako si krátil čas, ako udržiaval myseľ v čulom stave. Ani túto skúsenosť nehodnotí vyslovene negatívne, väzenie ho naučilo inak vnímať slobodu – naozaj fyzicky.

Aj vďaka neskorším „útekom“ do Paríža a celého sveta a záujmom, v ktorých vynikal, Mlynárčik tak trochu vzbudzuje dojem postavy z dobrodružného, možno špiónskeho filmu. Napríklad reprezentoval Československo v šerme. A je vedený v spisoch ŠtB ako spolupracovník.

V rade umelcových šťastných dopadov na obe nohy kalmusovská pripomienka stykov s komunistickou tajnou políciou škrie, ľahkovážny tón zhustne a Mlynárčik rozdumuje a rozdýchava pred oknom. Krivdu, ktorej sa mu dostalo od kolegu? Nemožnosť očistiť sa?

Trable neskrotného ducha s totalitnou mocou síce živo ilustrujú suché stránky dejepisu, ale neobsahujú aktuálne žhavý problém. Angažmán s ŠtB však nactiutŕhači medzi nami vedia stále fľusnúť na človeka ako vtáčí trus, značku morálnej neuspokojivosti. Mlynárčik nemá ako svoju nevinu preukázať, lebo z jeho spisu sa zachovala iba časť o zbehnutí do Rakúska a bezprostredne nasledujúce udalosti.

Už nie veci, ktoré sa diali potom, ako ho vyhodili zo zväzu výtvarníkov a napriek tomu, že bol fakticky zakázaný, stále pracoval a na svoje príjmy sa – ako sám hovorí – nemohol sťažovať. Nuž dobre, všestranný, technicky zdatný umelec s fungujúcim zázemím v kapitalistickom zahraničí, nemali ho veľmi ako zlomiť.

Normalizačná perzekúcia umelcov bola všeobecne niekoľkosečná záležitosť, obzvlášť na Slovensku, kde rozptýlenosť oficiálneho tlaku viedla aj k tomu, že prakticky neexistoval disent v takej rozvinutej a organizovanej podobe ako v Čechách. Mlynárčik predstavuje ešte ten šťastnejší príklad avantgardného umelca, ktorý sa bez veľkej ujmy adaptoval v prostredí sociálnej neistoty po revolúcii.

Opäť príklad, čo dokáže šikovnosť a správne kontakty. Som si istý, že aj príležitosť na komentáre typu „komunisti z neho spravili zakázaného umelca, to sa muselo na Západe dobre predávať“. Od nich prakticky nemá ďaleko ani Kalmusovo zverejnenie útržku zo spisu, kde sa Mlynárčik označuje za spolupracovníka ŠtB. Právne preukazné skoro ako klebeta.

Mimochodom, došlo k situácii, keď dokumenty o dvoch rôznych osobnostiach, uvedené v krátkom čase po sebe, môžu spolu komunikovať. V kinách je aj Prípad Kalmus, skúmajúci otázku, prečo to všetko ten Kalmus robí. Mlynárčik je stále živá a kontroverzná postava, ale zďaleka nie taká kontroverzná ako o generáciu mladší Kalmus. Mlynárčik nám tak nenabúrava nostalgické prežívanie minulosti ako Kalmus. Určite majú spoločné témy, ale nie túto.

Pre tých, ktorí sa umeniu nevenujú ani zľahka, by dokument stále mohol ponúkať príklad nezdolateľnej energie, tvrdohlavosti, podnikavosti a tvorivosti, ale kto by už kvôli tomu sledoval nejaký dokument. Aj názvom, aj obsahom film upozorňuje na to, že Mlynárčikovo meno má väčší cveng v zahraničí ako doma. Ku „cti“ nám slúži, že aspoň niekto (režiséri atď.) si to uvedomil ešte, kým umelec môže prezentovať svoj vlastný, nesprostredkovaný pohľad.

Ľudom, aspoň zhruba oboznámeným s jeho dielom, alebo so súčasnými trendmi vo výtvarnom umení a dizajne, by mohli byť sympatické ešte použité efekty, ktorými autori zasahujú do fotografií, dobových plagátov, reprodukcií Mlynárčikových diel alebo reprodukcií diel, ktoré Mlynárčik cituje a interpretuje. Hravosť vizuálu nadväzuje na umelcovu vlastnú, korešponduje s ňou a reaguje na ňu.

Nvota a Urban to nerobia s cieľom prekryť Mlynárčikov portrét akousi vlastnou témou či tézou, ich vlastné otázky ostávajú späté s otázkami jeho života. Inde preto ostáva štandardným biografickým dokumentom o úspešnom umelcovi, kde kontroverzie spadajú do spomínania na prekonanú minulosť alebo sa tematizujú ako okrajový, nie kľúčový problém.

Považujem za potrebné doložiť, že Alex Mlynárčik fajne šťavnato nadáva, a aj preto stojí za zoznámenie.

---