Iron Man

Obľúbenosť komiksov je asi spôsobená najmä tým, že čitateľ (alebo divák) je nadšený zo schopností hlavného hrdinu a minimálne na pár minút by chcel byť v jeho koži. Takto to funguje v prípade Spider-Mana (veď lietať si medzi mrakodrapmi musí byť poriadne zábavné), Batmana (Batmobil je cool vozidlo) a v prípade viac-menej všetkých ďalších komiksových hrdinov (nájdu sa aj výnimky, mňa napríklad vôbec neláka zelený outfit Hulka).

Byť superhrdinom je jednoducho príjemnou predstavou pre väčšinu ľudstva, čo je ešte viac umocnené v prípade komiksu Iron Man. V ňom je hlavný hrdina štýlový a úžasný v reálnom živote, nieto ešte v stave, keď ma svoje „super schopnosti“.

Hlavný hrdina sa v civile volá Tony Stark a je známym geniálnym vynálezcom a majiteľom najväčšej zbrojárskej firmy na svete, čo mu samozrejme prináša nemalé zisky. Vďaka tejto skutočnosti si môže dovoliť viesť nákladný život, vlastniť asi všetky drahé auta na svete a mať po svojom boku vždy nejakú fešnú modelku. Jedného dňa sa však neočakávane dostane do priameho kontaktu so svojim smrtiacim produktom. V Afganistane pri prezentácii najnovšej bomby Jericho ho chytia banditi, ktorí od neho chcú, aby im zostrojil ich vlastné Jericho. Stark nemá inú možnosť ako ponuku prijať, ale vďaka jeho šikovnosti a umu sa mu podarí popri práci na rakete vyrobiť aj špeciálny oblek, s pomocou ktorého sa z neho stane Iron Man.

Tony Stark je v komikse švihácky, bohatý a neustále hláškujúci chlapík, ktorý v sebe nezaprie dušu malého chlapca hrajúceho sa s modernými technológiami. Príbeh je teda úplne postavený na charizme hlavného hrdinu, a to chvalabohu platí aj pre filmovú verziu. Úlohu Tonyho Starka dostal Robert Downey Jr., ktorý vytvoril skvelú živú verziu postavy z predlohy.

Jeho výkonu sa nedá prakticky nič vytknúť. Downey hláškuje, vedie britké dialógy, tvári sa ako malý pánboh a popri tom dokáže bojovať so zlými postavami pre dobro ľudstva (alebo svoje). Priam dokonalý prototyp filmového hrdinu, ktorého charizme sa napríklad predstavitelia Fantastickej štvorky nemajú šancu ani sa priblížiť.

Okrem hlavného hrdinu je vo filme veľký dôraz kladený najmä na všemožné technické vychytávky, ktoré Česi výstižne nazývajú slovom serepetičky. Skúšanie vynálezov, majstrovanie a zaujímavé nápady sú vo filme oveľa viac dôležitejšie ako akčné scény, čo sa aj prejavilo na značnej neinvenčnosti záverečného súboja. Takisto viaceré scény mimo domáceho laboratória Tonyho Starka pôsobia nadbytočným a nudným dojmom, aj keď v podstate všetky majú svoje opodstatnenie. Jednoducho, táto komiksové adaptácia určite nestavia svoju zábavnosť na megalomanských akčných scénach, ale oveľa viac na niečom, čo pripomenie najmä mužskému divákovi detské časy tvorivosti.

Dôležitým atribútom vytvárajúcim tú pravú atmosféru filmu je hudba Ramina Djawadiho (známy napríklad za soundtracku k seriálu Prison Break), ktorá je vhodnou kulisou pre dej (možno ste zachytili aj prerobenie klasiky kapely Black Sabbath s rovnomenným názvom Iron Man pre potreby marketingu filmu). Trochu horšie je to s kamerou, za ktorou stál Matthew Libatique (dlhoročný spolupracovník Darrena Aronofského). Nemal totiž takmer žiaden priestor na originálne nápady. Je však zaujímavé sledovať jeho prácu vo filme, ktorý nie je práve pre neho typický.

Celkovo je teda Iron Man netradičným zástupcom komiksových filmov, ktorý na rozdiel od väčšiny podobných z minulých rokov stavil skôr na charizmu predstaviteľa hlavnej úlohy než na deštruktívne akčné scény. Takýto smer v žánri je určite veľmi zaujímavý a možno aj ďalšie filmy s podobnou tematikou sa budú zameriavať na kvalitný scenár viac ako na milióny za počítačovú animáciu. Úspech Iron Mana bude snáď dostatočnou motiváciou.

---