Originálny názov: It’s Such a Beautiful Day
Žáner: animovaná komédia/dráma
Minutáž: 62 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Réžia: Don Hertzfeldt
Scenár: Don Hertzfeldt
Kamera: Don Hertzfeldt
Hudba: Bedřich Smetana, Georges Bizet, Richard Strauss, Richard Wagner, Robert Bremner, Sergej Rachmaninov, Frédéric Chopin, Ottorino Respighi, Robert Schumann, Don Hertzfeldt
Hrajú: Don Hertzfeldt (voiceover)
Vraciam sa z teska, kde ťažko pracujúci ľudia v piatok blízko do vianoc ochotne alebo opatrne míňajú peniaze za niekoľko dní všeobecnej lásky a pohody. Vychádzam popri gymnáziu na sídlisko. Z ampliónov zachripí upútavka motorizovaného predajcu zemiakov „na konzumáciu aj zimné uskladnenie“. Oznam delí čudný techno džingel. Vybavuje sa mi siréna z dnešného poludnia, ktorú som zachytil fajčiac s kamarátom na balkóne. Nácvik atómového poplachu najviac poplašil kŕdeľ holubov. Do vzduchu ich vyhnalo už prvé slovo tety v rozhlase, prísne „POZOR!“. Nasledujúcu minútu sa pokúšali nájsť miesto mimo dosah urgentnej frekvencie. Všetci ostatní sa už pravidelné atómové nebezpečenstvo naučili ignorovať. Dávno.
Pár metrov od môjho vchodu vo večernom mäkkom svetle lámp letí iskra z balkóna predo mnou. Zemiakára „zahluší“ výbuch petardy. Ďalší alarm, tri týždne pred samotnou udalosťou ohlasujúci zmenu v poslednom čísle na obálkach kalendárov (myslím takzvaný nový rok). V krátkej chvíli medzi vytiahnutím kľúčov z vrecka a privretím vchodových dvier uvažujem nad náhodným spojením niekoľkých silných zmyslových vnemov a aký je vďaka nim tento deň iný a neopakovateľne krásny. Môj malý bezvýznamný herzfeldtovský moment, keď vás náhle prekvapí rutina, s akou vykonávate činnosť, nad ktorou ste sa nikdy nezamýšľali, pretože ste ju odjakživa robili rutinne.
Prekvapil ma život. Ktorý aj u mňa spočíva z radu nevyhnutných úkonov medzi prchavými návalmi spokojnosti, zadosťučinenia a ľahkosti. Prekvapil ma zemiakár s intonáciou katolíckeho kazateľa, prekvapil ma holubí úľak zo sirény, mladý pár, hádajúci sa pri posuvných dverách hypermarketu, petarda v periférii zorného poľa. Kúsky mozaiky poskladané v mojej hlave, kým ich neprehluší nový dojem a neupadnú do zabudnutia. Všetky tie obrazy, záblesky by mohli byť v Herzfeldtovom filme, zaberali by miesto podobným scénam, ako keď si Bill na zastávke autobusu (večný čakateľ) cmúľa boľavú peru, pozorujúc plastovú tašku trepotajúcu sa vo vetre na stĺpe. Presne tie scény, ktoré robia z Americkej krásy vďačný objekt zbožňovania a paródií.
Preskakujúc s istotou blázna medzi triviálno-trápnou každodennosťou a stavmi na hrane života a smrti Don Herzfeldt uzemňuje a rovnako oslavuje jednotlivca. Ohnivko evolúcie s jeho funkčným obmedzením na „predajcu“ génov. Bill, hlavná sústava čiar a dvoch bodiek na mieste očí v Herzfeldtovom filme, si nemôže užiť ani len toto privilégium. Jeho organizmus drží pri živote iba moderná lekárska veda, pochádza z rodiny psychopatov a invalidov, ktorí sa radi nechávajú zabiť vlakom. Po matkinej smrti Bill v škatuli s jej osobnými vecami nachádza okrem rodinného albumu lekárske záznamy s pripojenou výstrahou, aby nikdy nemala deti.
Z Billovho chorobopisu si môžete vyberať príznaky a prejavy podľa vlastného gusta. Od raného detstva žije v ohrození, s predtuchou blízkej smrti. Nečudo, že smrť sa stáva hlavným motívom jeho života, myšlienka na ňu, strach z nej a zmierovanie sa s ňou spájajú všetky generácie kompletne nových buniek v jeho tele. Stále tesnejšie sa okolo neho sťahuje slučka, nevidí nič pred sebou a iba reťaz zlyhaní a nesplnených nádejí za sebou. Je presne v tom bode života, keď sa človek začína obracať do minulosti, nerobí si už nádeje. Bill však postupne prichádza o pamäť, a teda aj o posledné zvyšky identity, celé dni chodí v kruhoch, zabúdajúc, že tadeto už šiel. Nemá sa kam vracať, aj pozostalosť po matke dáva iba slabučký súvis, spomienky sa vynárajú zmätene a zriedkavo, akoby patrili niekomu inému. V noci sa mu snívajú fantastické sny, cez deň máva halucinácie.
Niektoré zábery sa ako koláže skladajú z detailov na rôzne predmety, súčasti voiceoverom opisovanej scény. V jednom sa mihne detail polovice ženskej tváre s druhým lícom ponoreným vo vankúši. Ten istý obraz nosím v hlave. Nana mi ráno niekedy reprodukuje obsah svojich snov. Prebúdza sa vedľa mňa s okom plným údivu, prebúdza sa vždy prvýkrát a s lenivým kňučaním mi rozpráva, ako jej z hlavy vyrástla obrovská ryba. Nie doslova, nemáva Billove sny. Ale tiež bývajú fantastické a živé.
Predstavujeme si a snívame, halucinujeme a veríme, žiarlime, domýšľame si a podozrievame, označujeme a pomenúvame, skrátka veľká časť toho, čo považujeme za „realitu“, vzniká v našich hlavách. V mozgových kmeňoch, čo sa trasú v našich útrobách o každý ďalší nádych, o jeden deň túžim dlhšie žiť, len o jeden deň, ale možno zajtrajšok už nepríde. Zem, voda, vesmír, čas, kontra-bas a na nás. Nad Dunajom čajky, nikde žiadne mraky, tak už mi tu neplač, pretože toto je deň, ktorý dal nám pán. Vráť mi tie hviezdy, čo si mi z lásky vzal. Svet je aj ich chyba. Dúfame, že budeme žiť večne a jediné, čo nám vo večnom vznášaní sa vesmírom bráni, je uvedomiť si, že už tak žijeme, že sme len súčasťou cyklu, ktorý nikdy nezačal a nikdy neskončí, pretože začiatok a koniec a cyklus sú len pojmy a v pojmoch sa dá myslieť, ale nie byť. Prosím, niebite ma.
Herzfeldtovo vedomie prúdi podivuhodnými smermi a kanálmi. S veľkou obľubou vrství zmyslové a kognitívne vnemy: písmo, grafiku, animáciu, zábery na vlastnú starožitnú ručnú kameru, skreslený voiceover, ruchy a efekty, hudbu – väčšinou klasiku, občas ľubozvučné žánrové vsuvky. Billov príbeh punktujú návaly, preťaženia vnemov. Gliče. Prúd vedomia rovná sa prd vedomia. Nezabudnuteľné sekundy. Návaly šťastia, výbuchy radosti, ejakulácie a iné orgazmy, pôrody a úmrtia, svadby a stužkové, bozky a nehody, stretnutia, prepady, odluky, smútenia, žiale, depresie, záchvaty zlosti, pyšnenia a hanbenia, bôle a bolesti, revy a stony. Galaxie smiechu.
