Janíčko a Marienka – Lovci čarodejníc

Tento príbeh poznáme všetci. Janíčko a jeho sestra Marienka sa stratili v lese a narazili na perníkovú chalúpku. V nej bývala stará ježibaba, ktorá chcela deti vykŕmiť. Tie však boli dostatočne vynaliezavé a namiesto nich zhorela v peci ona. A žili šťastne až do smrti, zatiahnite oponu, koniec… alebo nie?

Nórsky režisér a scenárista Tommy Wirkola zaujal pred niekoľkými rokmi útokom nacistických zombie prežívajúcich v mrazivých horách a tentoraz sa rozhodol po svojom doplniť klasickú rozprávku bratov Grimmovcov. Tú film neznalému divákovi (ak by sa taký v kinosále náhodou našiel) rýchlo prerozpráva hneď v úvode, aby už počas nápaditých úvodných titukov vysvetlil, že Janíčko a Marienka naozaj nežili šťastne až do smrti.

Keď porazili strigu z perníkovej chalúpky, rozbehli totiž kariéru ako nájomní lovci ochotní – za patričnú odmenu – vyriešiť problémy s čarodejnicami kdekoľvek na svete. No a na pomoc si ich privolá aj starosta mestečka Augsburg, z ktorého bosorky za zvláštnych okolností uniesli viacero detí.

Keďže film je zmesou akcie, fantasy a gore hororu, príliš by neprekvapilo, ak by sa spoliehal len na trochu akčnejšie a drsnejšie podanie známeho príbehu. Wirkola však všeobecne známe rozprávanie nápadito upravil, rozvinul a doplnil viacero dramatických či vtipných motívov. Dozvedáme sa tak, že Janíčko nevyšiel z perníkovej chalúpky celkom bez následkov, súrodenci sú niečo ako celebrity nasledované nadšeným fanúšikom a nejaké to tajomstvo skrýva aj ich minulosť.

Plusom sú, samozrejme, aj zábavné dialógy (Marienka: „Čudné, veľmi čudné…“ Janko: „Hej čudné. Ale napokon my sa živíme lovením čarodejníc, takže čo je na tomto svete normálne?“), úderné hlášky a množstvo efektne odťatých, spálených či rozdupaných končatín a tiel. A o tie ide predovšetkým, veď Wirkolovi Janíčko a Marienka by mohli pokojne vydať knihu „Ako usmažiť čarodejnicu na 100 rôznych spôsobov.“

Na atraktivite filmu pridávajú aj Jeremmy Renner, Gemma Arterton a neznámy hudobný skladateľ Atli Orvason. Rennerov akčný potenciál počas minulého roka potvrdili filmy Bournov odkaz (The Bourne Legacy) a Avengers: Pomstitelia (The Avengers), no úloha Janíčka je z trojice drsných chlapíkov snáď najvďačnejšia. Nielenže pestrým spôsobom likviduje ježibaby, ale vďaka R-kovému ratingu (v USA je film pre divákov pod 17 rokov prístupný len v sprievode dospelej osoby) môže so svojim zarputilým výrazom pomedzi zuby precediť vierohodne aj repliky nevhodné pre detské uši.

Rovnako to platí aj pre Gemmu Arterton, avšak jej najväčšou prednosťou je dobre sediaci korzet a tesné kožené nohavice. Napokon, jej pôvabom už na plátne podľahli aj James Bond či princ z Perzie. Našťastie, v tomto filme nie je iba sexy doplnkom, ale rovnocennou hlavnou postavou. Zákernú čarodejnicu Muriel si zahrala Famke Jannsen, aj keď väčšinu času strávi takmer nespoznateľná pod vrstvou zlovestného make-upu. Dopĺňa ich ešte Peter Stormare v úlohe nepriateľského šerifa a viacero neznámych škandinávskych tvárí.

Za rázny hudobný doprovod je zodpovedný Atli Orvarson, na ktorého z pozície výkonného producenta dohliadal Hans Zimmer. O to viac teší, že – napriek absencii silného hlavného motívu – mix Orvarsonových elektrických gitár a Zimmerovho ťažkotonážneho prístupu (dovedeného k dokonalosti v Nolanovej netopierej trilógii a v Počiatku) jednoducho funguje a zaregistruje ho aj obyčajný divák bez hlbšieho záujmu o filmovú hudbu.

Škoda miestami trochu neprehľadnej kamery a strihu akcie a nevyvážených digitálnych efektov (často umelo pôsobiaca krv), s čím je spojená aj konverzia filmu do tretej dimenzie. Veľakrát sú totiž predmety a úlomky z výbuchov do záberov počítačovo doplnené, aby diváci nemali pocit, že si priplácajú len za ťažké 3D okuliare. V kombinácii s množstvom nočných scén je prevedenie do ďalšieho rozmeru určené len na zvýšenie tržieb a diváckemu zážitku príliš nenapomáha. Pri hlbšom zamyslení pravdepodobne odhalíte aj zopár logických dier (najevidentnejší príklad: Janíčko a Marienka sa pohybujú v tesnej blízkosti miesta, kde vyrastali, no napriek tomu ho vôbec nespoznávajú), ale tie našťastie nijak výrazne pri sledovaní nerušia.

Do kina sa oplatí vyraziť. Čaká vás tam totiž prekvapivá porcia filmovej zábavy nahustená do 90 minút. A to je možno najväčším víťazstvom Wirkolovho dielka – film po celú dobu disponuje vysokým tempom a končí v správnej chvíli, bez toho, aby čo len na chvíľu nudil. Skončiť v najlepšom je umenie. Síce naň rodičia nebudú húfne posielať potomstvo (skôr by si pri ňom mali oni od svojich ratolestí oddýchnuť) a nezaradí sa ani do zlatého fondu, ale kvôli tomu tento film nevznikol. Ktovie, čím nórsky talent prekvapí nabudúce. A ja budem dovtedy dúfať, že príde s ďalšími originálnymi nápadmi a nejaká dobrá producentská duša s ďalšími 50 miliónmi dolárov na pokračovanie.

---