Jung_E © 2023 Netflix
Netflix pred nedávnom uviedol ďalší príspevok k súčasnému ázijskému sci-fi. Juhokórejčanom sa v poslednej dobe darí, viď seriál The Silent Sea (2021), či fenomenálny úspech Squid Game (2021), ale tento posledný počin sa tematicky aj priemernosťou zaradzuje skôr k hongkonskej snímke Warriors of Future (2022), ktorú sme recenzovali v úvode roka.
Tesne pred januárovou premiérou vzbudil sci-fi film Jung_E trailermi celkom veľkú pozornosť, keďže pôsobil ambiciózne, ale nech už boli divácke očakávania akékoľvek, nemohol ich naplniť.
Je mi sympatické, že ide o komornú snímku, ktorá sa takmer celá odohráva v laboratóriu na výskum robotov a umelej inteligencie pre armádu, ale inak je o premise príbehu ťažko povedať niečo pozitívne. Mnohé detaily vôbec nedávajú zmysel, a tak do nich radšej nebudem zabiehať. Dej je zasadený do obdobia po čiastočnom exode ľudstva zo Zeme. Tá už nie je v 22. storočí plne obývateľná a časť ľudstva žije na 80 vesmírnych staniciach. Tri z nich však rozpútali proti zvyšku ľudstva vojnu, ktorú sa ani po desaťročiach nepodarilo ukončiť.Hlavnou hrdinkou je vedkyňa Yun Seo-hyun (Kang Soo-yeon), odborníčka na umelú inteligenciu a šéfka výskumného programu Jung_e. Tá ešte v detstve stratila mamu Jung-yi (Kim Hyun-joo), ktorá bola v armáde a zahynula po svojej poslednej misii. Pred smrťou jej však korporácia, pre ktorú dnes pracuje jej dcéra, stihla naklonovať mozog. Stala sa tak základom vývoja novej A.I., ktorá by po nasadení v boji mala konečne ukončiť vojnu. Minimálne v ich labáku ju totiž považujú za najlepšieho vojaka, akého Spojenecké sily mali a armáda zdá sa až tak neprotestuje.
Premisa jasne ukotvuje film v súčasných trendoch ázijskej sci-fi tvorby. Ide o témy, ako totálne zničenie ekosystému, sebaobeta v snahe zachrániť svoje choré deti, či snaha o akúsi sociálnu reflexiu. Ale rovnako ako pri Warriors of the Future, je to pre režiséra a scenáristu Yeon Sang-ho len východisko, ktoré inak pre príbeh nie je dôležité. Ten by navyše mohol otvoriť aj viaceré morálne a etické otázky, ale ani o to sa Yeon nepokúša. Radšej prináša rôzne scenáristické skratky, ktorými len posúva dej.
Nejde pritom o začínajúceho filmára. Má toho na konte už dosť a viacerými projektmi dokázal osloviť divákov aj kritiku. Jeho asi najznámejším dielom je akčný zombie horor Vlak do Pusanu (Train to Busan, 2016) a zle si neviedol ani superhrdinský Psychokinesis (2018). Čo sa stalo pri Jung_E je tak pre mňa trochu záhadou.
Dobré body film zbiera najmä vďaka vizuálu, efektom a viacerým vydareným akčným scénam. V tom juhokórejskí filmári nezaostávajú azda ani za tými americkými, ale od prehnanej adorácie technickej stránky filmov sme sa snáď už posunuli. Tá je samozrejme v poriadku, ale nesmie chýbať ani poriadna klasická filmárčina a herci, ktorí naozaj veria tomu, čo hrajú a dajú do toho všetko. V Jung_E sa pocit, že všetci zo seba dali maximum, nedostaví.
Západnému divákovi budú robiť problém aj kultúrne rozdiely v tom ako herci pracujú s emóciami. Tu sú, buď úplne minimalizované, alebo naopak strašne prehnané. V lepšom filme sa na to dá zabudnúť, ale pri takto komorne poňatom príbehu, ktorý by navyše mal byť pre hlavnú hrdinku naozaj osobný a teda aj vnútorne náročný, je ťažké sa do toho pri mdlom, i keď nie vyslovene zlom, výkone Kang Soo-yeon vžiť.
