Žáner: animovaný
Minutáž: 26 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2010
Réžia: Katarína Kerekesová
Scenár: Katarína Kerekesová
Hudba: Marek Piaček
Kamera: Peter Hudák
Animácia: Katarína Kerekesová, Slávka Bíliková, Leevi Lehtinen, Ivana Šebestová, Lenka Pajerová, Boris Šíma, Joanna Kožuch a Šimon Matrka
Pri sumarizovaní zážitku z filmu Kataríny Kerekesovej sa mi na jazyk pretláčajú dva prívlastky: ambiciózny a symbolický. Pri nich by som najradšej aj ostal, lebo hovoria zároveň veľa a primálo. Zvyšok je len prídavok, apendix, čiže postrádateľné a slepé črevo technických detailov a interpretácií, ktoré pri sledovaní málokoho (s vlastným rozumom) zaujímajú.
Človek iste musí byť tvrdohlavý, aby päť rokov zotrval pri výrobe 26-minútového bábkového muzikálu. Autorke sa nakoniec podarilo trafiť aj do aktuálnych trendov (bábková animácia ožíva po celom svete – napr. Fantastic Mr. Fox, Panika v mestečku) a jej film ponúka veľmi dôležitý pridaný obsah – hudobnú zložku rovnocennú s obrazovou. Piesne a sprievodné orchestrálne skladby Mareka Piačeka sa potulujú v širokom avantgardnom teritóriu. Skladateľ sám definuje rozsah inšpirácie krížením Glassa so Stravinským a Venetian Snares a namiesto muzikálu radšej užíva označenie „animovaná opera“. Možno aby bolo jasnejšie, že primárnou cieľovou skupinou diela je už troška otesanejšie diváctvo. A zahraničné, ako napovedajú texty piesní v (nie práve najmotornejšej) angličtine (film nemá klasické dialógy).
Do kameňolomu, „obsluhovaného“ skupinou robotníkov, prichádza manželka predáka, aby sa tu oňho starala a povila mu potomka. Predák, zhrubnutý telesne aj duševne od ťažkej práce (tak ako ostatní chlapi), nevníma veľmi jej starostlivosť ani jej potreby. Berie ženu skôr ako ďalšiu príťaž. Mladá žena najprv odhodlane znáša jeho neprístupnosť, úľavu jej prinášajú nočné vychádzky, keď je lom, strážený párom mohýl, tichým a magickým miestom. Pri nich ju sleduje jeden z robotníkov… Zlomovým bodom skromného príbehu je tragická nehoda, na aké si už mužská osádka lomu privykla. No ženu predákovo cynické konanie šokuje a trvalo poznačí. Na tomto mieste príbeh definitívne naberá tragický, resp. baladický charakter. Aj keď manžel precitne a prejaví ľútosť, za chybu sa v tragickej konvencii platí zvyčajne cena najvyššia. Dvojicu čaká strmý pád (alebo vzlet) a nad prekliatym kameňolom vyrastie tretia mohyla..
V jednoduchej kostre Kerekesová výdatne ťaží z bohatých vizuálnych kontrastov. Chlapi zrástli s lomom až natoľko, že sami pripomínajú nahrubo opracované kamene. Detailný realizmus robotníckych košieľ a montérok dopĺňa ryšavka v ružových (a neskôr čiernych) šatách akoby vystrihnutá z niektorého z románov sestier Brontëových. Denné industriálne mravenisko lomu, komplet s maringotkami, krompáčmi, dynamitom a nákladnou lanovkou (a príslušnými breakcoreovými Piačekovými rytmami), sa v noci mení na rozprávkové siluety pohanského pohrebiska (s príslušnými „mesačnými sonátami“). Metronómový stereotypný „tanec“ robotníkov na malú chvíľu vytrženia nahrádza párové „tango“. (Tak či onak, tanec je vraj symbolickou prácou. Funguje to aj naopak.) Vysnené dieťa zástupne sprítomňujú raz vyšívaná košieľka, neskôr – mrazivo – kôpka kameňov v náručí.
Napriek istým realistickým prvkom sú Kamene najmä vášnivou metaforou. Túžby po láske a naplnení života (čím nadväzujú na iný ambiciózny slovenský animovaný film, Kubalovu Krvavú pani). A upomienkou osudovosti, podobnej tej, s ktorou narába iný postmoderný filmový muzikál, von Trierova Tanečnica v tme.
