Karaoke Blues
Kaurismäkiho úsmevné vytrhnutie

V jednoduchosti je krása, hovorí sa. Fínskemu režisérovi Aki Kaurismäkimu sa už niekoľko rokov darí byť verným svojmu vkusu a neklamať seba, ani diváka. Možno si spomínate na snímku Druhá strana nádeje (2017), ktorá tragikomicky skúma život utečenca a pripomína nám nečakanú, no vždy prítomnú ľudskú srdečnosť. Alebo na starší, nestarnúci film Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku (1989). Kaurismäki sa nebojí vsadiť na pokojnú atmosféru a dialógy vo svojej najprostejšej, a najvtipnejšej podobe. Jeho výrazne špecifickú reč objavujeme aj v tohtoročnej snímke Karaoke Blues.

Stretnutie pracovníčky potravín Ansy (Alma Pöysti) a robotníka Holappu (Jussi Vatanen), ktorý si rád kráti čas či prácu fľašou čistého alkoholu, sa nesie v duchu určitej osudovosti. Koľkokrát okolo seba prejdú, aby spolu mohli stráviť príjemný večer pri oslave kinematografie? Keď sa ich pracovný život rozpadáva, obaja sa snažia prežiť po svojom. Vojna na Ukrajine, účastná skrz hlas rádia, pripomína boj očakávaní a predošlých skúseností, ktorý zasiahne aj Ansu a Holappa.

Na pozadí aktuálnych tém, ako sú hľadanie stálej práce alebo partnera, sa dívame na pomalé zbližovanie a nedorozumenia dvoch obyčajných ľudí. Oddramatizované rozprávanie sa striedavo zameriava na obe postavy. Vďaka tomu medzi samostatnými príbehmi vzniká veľmi jemné napätie, ktoré ozvláštňuje inak bežné prežívanie. Ansa a Holappu svojimi mĺkvymi prikývnutiami pokúšajú divácku fantáziu a nechávajú nás miestami na pochybách. Čo sa deje na druhom brehu?

Oceňujem Kaurismäkiho minimalistický rukopis, ktorý aj z obyčajnej situácie bez výrazných gagových momentov či vtipov, vytvorí niečo úsmevné. Na druhej strane, prílišná jednoduchosť je občas na škodu. V tomto prípade trpí príbeh absenciou originality. Čaro filmu sa schováva v režijnom pohľade, v Aki Kaurismäkim. Hoci sa mu diváka darí udržať, obohranými zvratmi ho zároveň odrádza. Tieto zvraty neprekvapia najmä v závere, kde sa napriek miernemu napätiu prichytíme pri koštatovaní, že nič iné sa stať ani nemohlo.

Karaoke Blues okrem jemných emócií ponúka aj príjemnú paletu farieb. Živé odtiene navzájom kontrastujú a na pohľad určite zaujmú. Film sa pohráva aj s istou dávkou dobových prvkov, kvôli ktorým je ťažké ho zaradiť do dnešnej doby (najurčujúcejšou sa stala vojna na Ukrajine). Kaurismäki si taktiež vylieva svoju filmársku dušu pri snímke Mŕtvi neumierajú (2019) svojho režisérskeho kolegu Jima Jarmuscha. Film však nezaujal, samozrejme, len farbami alebo odkazmi na iné diela. Z tohtoročného odovzdania filmovej ceny v Cannes si odniesol Cenu poroty. Jednoduchosť určite má istý šarm. Svoj všedný príbeh snímka vyvažuje svojským spracovaním, príjemnou naivitou a láskavosťou.

Karaoke Blues oplýva pomalou melódiou, ktorá predostiera režisérov nežný svet; všetko zlé je akosi v nedohľadne a ak sa aj náhodou niečo z toho ocitá príliš blízko, riešenie je jasné. Snímku osobne vnímam sťa vytrhnutie z kolobehu dych vyrážajúcich drám a vojen, a uchopenie života ako čas pre ľudskosť a nádej. Občas predsa potrebujeme aj tie príjemné emócie. A novému Kaurismäkimu sa ich znova podarilo oživiť.

---