Žáner: dokument
Minutáž: 100 minút
Krajina: Slovensko | Česká republika
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Robert Kirchhoff
Scenár: Robert Kirchhoff
Kamera: Ján Meliš
Hudba: Peter Zagar
Je ťažké hovoriť o filme, ktorý pojednáva o takých závažných javoch. Richard Kováčik ho na premiére v Nitre nazval dokumentárnou detektívkou. Niečo na tom bude, ale nestačí to. Je to zvláštne, keď pred vami stojí človek, ktorý sa osem rokov venoval zložitému a dodnes nedoriešenému prípadu vraždy mladej študentky. Ak sa však vedľa režiséra postavia aj štyria protagonisti filmu a celého tohto kriminálneho komplotu, tak neviete, čo povedať. Týchto ľudí systém neprávom obral o polovicu života a dodnes máta nielen ich, ale aj ich rodiny. Stáť zoči-voči nim vôbec nie je sranda. Nie sú to postavy z plátna alebo z knihy, ale skutoční ľudia z mäsa a kostí.
Takto zasahuje diváka Kauza Cervanová. Nenechá vás chladnými, pretože všetko je príliš čerstvé, príliš naliehavé a nič z toho nie je ukončené. Film nemá koniec, lebo jeho téma – ako vystrihnutá z kriminálky – je stále živá. Vypnutie reflektorov nie je to isté ako zvonec predpovedajúci koniec príbehu.
Pri filme o kauze Cervanovej ide o omnoho viac než o formu. Filmové pravidlá a postupy sú už dávno prekonané a špekulovať, aký štýl kamery a strihu by sa kde dal použiť vyzerá ako irelevantná úvaha. Robert Kirchhoff si na spracovanie témy vybral neľahkú cestu – z režiséra a autora sa stal detektív, ktorý postupne odhaľoval, že pod povrchom sa skrýva oveľa viac než to, čo bolo doteraz povedané. „Nikdy som neplánoval robiť nejaký film osem rokov. Párkrát som už bol pri jeho tvorbe na kolenách a hovoril som si, že už to ďalej nejde, takže som vypol a odložil ho, išiel som robiť iné projekty.“
Prípad vraždy ani nie dvadsať ročnej študentky medicíny Ľudmily Cervanovej poznajú mnohí – v júli 1976 po odchode z tanečnej zábavy v bratislavskom Uniclube zamierila na polnočný spoj do Košíc. Na druhej strane republiky ju mal čakať jej priateľ, lenže Ľudmily sa nikdy nedočkal – zmizla. O päť dní našli v potoku Čierna voda utopenú ženu – podľa všetkého Cervanovú. Jeden z mnohých kriminálnych prípadov bol však len počiatkom komplikovanej drámy. Zdĺhavé vyšetrovanie, nekonečné vypočúvania svedkov, ich ovplyvňovanie a teror, lov na obete, ktoré potreboval režim nájsť, aby ukázal, že má moc… Keď sa prvý krát proces uzavrel ako odložený bez vinníkov, Cervanovej otec odmietol od štátu prevziať vyznamenanie za svoju prácu ako gesto nespokojnosti s postupmi polície a súdov. A tak sa začal šialený proces podobný monsterprocesom v päťdesiatych rokoch. Jeden z vypočúvaných svedkov bol donútený zo strachu pred ďalším vypočúvaním emigrovať, dve svedkyne potratili. Tí, čo hovoriť chceli, zase vypočutí neboli. Špeciálny tím nechcel nič nechať na náhodu, a tak sa zvyšok „nepotrebných“ dôkazov rozhodol zničiť, skryť alebo skrátka nepoužiť.
Celá kauza dnes pôsobí ako desivý komplot lží, poloprávd, nejasností a ľudských drám. Aj po rokoch je stále problémom pochopiť, čo sa vlastne stalo – ako hovorí slogan k filmu; pravda je jednoduchá, lži sú zložité. „Kto povie pravdu, nebude šťastný,“ hovorí jedna z postáv vo filme. Čosi ako rozuzlenie a šťastný záver v tomto prípade už ani nie sú možné. Jeden život zamordovaný a aspoň ďalších sedem zničených klamstvom. To všetko len preto, že ktosi mal strach priznať sa k vlastnému zlyhaniu. Otázka teda znie: ako ďaleko môže zájsť strach o vlastnú budúcnosť či povesť?
Film (resp. samotný prípad) kladie enormné množstvo otázok. Opakujú sa ako motív krvavočervenej vo filme. Film prináša archívne zábery – fotografie, videozáznamy z prostredia, v ktorom sa Ľudmila pohybovala, ukážky rozsudkov a svedectiev. Zároveň zobrazuje siedmich podozrivých (ak chcete, siedmich statočných) v nečakaných situáciách – napr. ako obedujú s priateľmi, konkrétne Čerman s dvoma francúzskymi priateľkami, ktorým polícia nikdy nedovolila poskytnúť obvinenému Čermanovi a Andrášikovi objektívne alibi. Odsúdených vidíme aj pri polygrafickom teste, pri ktorom je evidentné, že nikto z nich neklame. „Pravdu máte vo vnútri,“ hovorí Kirchhoff a to, čo je vo vnútri, nemôžete poprieť ani skryť. Najmä nie ak to tam leží už vyše 30 rokov.
Sám Kirchhoff vo filme vystupuje – navštevuje ľudí, ktorí k prípadu aj dnes majú čo povedať. Dvere niektorých zostávajú zavreté, iní pootvoria aspoň na závoru, ďalší utekajú – prezident, prokurátor, bývalí vyšetrovatelia. Málokto chce hovoriť a spomínať na to, čo bolo. Mnohí však zabúdajú, že to, čo bolo, ešte stále trvá. „V 89-tom sme si mysleli, že sme nad tou príšerou zvíťazili, ale ona je stále tu, žije a rodí ďalšie deti,“ hovorí Kirchhoff na margo systému, ktorý nám neumožňuje dopátrať sa k pravde. Je to ako zlý sen. Možno má pravdu básnik Veigel, ktorého slová odznejú na začiatku filmu: „Život každého človeka aj smrť je tajomstvo.“ Lenže úlohou polície a súdov by malo byť, ak ide o smrť násilnú, toto tajomstvo odhaliť. Obzvlášť, keď dôkazy sú k dispozícii.
Film okrem prípadu vraždy hovorí o mnohých iných problémoch. „Sledovali sme všetky možné stopy svedkov a zistil som, že dnešná situácia s justíciou vyzerá ešte menej lichotivo než v 80-tych rokoch. Vtedy boli ľudia sluhami režimu a dnes tvoria isté spoločenstvá, justično-policajné klany, ktoré medzi sebou fungujú a nie je možné sa medzi nich dostať, presvedčiť sa, čo je vymyslené a čo je pravda,“ otvorene kritizuje Kirchhoff súčasnú situáciu. Človek a divák odchádza z kina roztrpčený. Nechápe. Nerozumie. Dopátrať sa pravdy je niekedy nemožné.
„Mám pocit, že kým sa táto spoločnosť nevysporiada s kauzou Cervanová, vraždou Roberta Remiáša, Hedvigou Malinovou alebo povedzme nevymenovaním prokurátora Čentéša, tak nemá šancu,“ hovorí na záver Kirchhoff a obraz Cervanovej mizne z filmového plátna.
