Originálny názov: Kawasakiho růže
Žáner: dráma
Minutáž: 94 minút
Krajina: Česká republika
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Jan Hřebejk
Scenár: Petr Jarchovský
Hudba: Martin Šách
Kamera: Aleš Březina
Hrajú: Martin Huba, Milan Mikulčík, Ladislav Chudík, Lenka Vlasáková, Daniela Kolářová, Anna Šimonová, Antonín Kratochvíl, Petra Hřebíčková, Martin Schulz, Isao Onoda
Američania sa dlho vyrovnávali s komplexom zvaným 9/11, až kým sa niektorí z nich rozhodli preniesť udalosti okolo teroristických útokov na plátno. Aj Česi so Slovákmi si z dôb minulých preniesli traumatizujúce spomienky. Tie sú však rozhodne komplexnejšie a komplikovanejšie, ako tie americké – týkajú sa totiž zneužívania politickej moci na úkor občanov a ich rodín. Všadeprítomný strach, udavačstvo a vykonštruované procesy boli každodennou súčasťou života v totalitnom režime.
Ale všetko sa to ukrývalo pod povrchom, ktorý sa navonok prezentoval ako dokonale fungujúci systém. Nám to na rozdiel od Američanov trvalo dvadsať rokov, kým sme dozreli na to, aby sa na túto tému začali nakrúcať dôležité filmy. Iste, mali sme tu už Pelíšky, Pupendo, či Muziku, ale to je len signálom toho, že naši tvorcovia doteraz nenašli odvahu pozrieť sa na totalitné časy bez nadbytočných nadsázky. Téma je zložitá aj preto, že množstvo komunistických pohlavárov a príslušníkov či prisluhovačov Štátnej bezpečnosti je pevne etablovaných v súčasnej spoločnosti.
Paradoxne Jan Hřebejk, ktorý režíroval prvé dve spomenuté snímky, sa pustil so svojím scenáristickým dvojčaťom Petrom Jarchovským do svojho skutočne vážneho filmu. V snímke Kawasakiho ruža Hřebejk brilantne zachytil osudy ľudí, ktorí sa viac či menej dopustili spolupráce s ŠtB, no dnes si žijú po svojom, i keď vnútorne zjazvení minulosťou, no navonok verejne očistení a avšak predsa žijúci v neustálej paranoji z toho, či sú ich zväzky dokazujúce spoluprácu s ŠtB, zničené. Na relatívne malom priestore Hřebejk pracuje s kľúčovými postavami celého filmu a od začiatku dozerá na to, aby ich naozajstnú minulosť prezrádzal pomaly a postupne.
Uznávaný psychiater Pavel (Martin Huba), jeho manželka Jana (Daniela Kolářová), ich dcéra Lucie (Lenka Vlasáková), jej manžel Luděk (Milan Mikulčík) a ich spoločná dcéra Bára (Anna Šimonová), Luděková milenka Radka (Petra Hřebíčková) a ďalšie dve dôležité postavy, ktoré svoj príbeh poodhaľujú z cudziny. Ide o sochára Borka, ktorého stvárnil neherec, profesionálny fotograf Antonín Kratochvíl a bývalý dôstojník Kafka v podaní jedinečného Ladislava Chudíka, ktorý vyhlásil, že Kawasakiho ruže sú jeho posledným filmovým projektom. Týchto pár ľudí nespája len spoločný osud, ale najmä dokumentárny film, ktorý sa o nich rozhodne nakrútiť istá televízia.
Zámer je jasný, získať spoveď psychiatra Pavla a jeho ženy Jany o ich strastiach počas komunizmu, ako sa s ním rozhodli bojovať, ako sa im to i podarilo a na strane druhej, získať stanovisko vysokého hodnostára ŠtB Kafku, ktorý si užíva dôchodok v zahraničí a rodine prominentného lekára komplikoval život. Dokument, na ktorého vzniku sa podieľa aj Luděk ako zvukár s milenkou Radkou ako redaktorkou, však naberie úplne opačný spád. Z tejto pavučiny pohnutých existencií zrazu vystúpi sochár Borek, ktorý vo Švédsku síce našiel pokoj od ŠtB, no naďalej ho prenasledovala spojitosť s rodinou psychiatra a tá si vybrala svoju daň.
Hřebejk využitím akejsi hry na dokument a kladením otázok zainteresovaným postavám dokázal šikovne načrtnúť priebeh dialógov žurnalista – Chudík, žurnalista – Huba, neskôr žurnalista – Kratochvíl a s dávkou dejovej gradácie poodhaliť ich vzájomný vzťah. Každý z nich mal svojho démona a toho v nich ešte prebudila chcená či nechcená spolupráca s ŠtB, ktorá ich donútila nosiť dve tváre. Nebyť dokumentu, asi by nikto neprišiel na to, kto bol v skutočnosti na strane dobra a kto na strane zla.
Prostredníctvom neho sa postupne vynárajú osudy všetkých zúčastnených, od najstarších až po najmladšiu generáciu, ktorú zastupuje rodičmi nezvládnuteľná Bára. Jej otec Luděk podvádza Luciu a tá sa dozvedá o svojom otcovi pravdu. Jej trpký a zároveň emotívny dialóg s matkou o tom, prečo svojho manžela celé roky kryla, je jednou z najlepších scén filmu, tou najúdernejšou je však Chudíkovo zamyslenie sa nad ľudskými charaktermi a ich manipulovateľnosťou. A o tom je nielen film, ale aj naša realita.
Hřebejk s Jarchovským pripomínajú, že tichým svedkom doby je len ľudská pamäť, ak ju stratíme, nielen že nedokážeme hovoriť o našej minulosti, nemôžeme sa ani cez ňu preniesť.
